Hitlerovi pomocníci

Dokumentárny film o poslednom predstaviteľovi Tretej ríše, ktorého menoval Adolf Hitler pred svojou samovraždou do funkcie ríšskeho kancelára. Karl Dönitz bol nemecký veľkoadmirál, vrchný veliteľ a budovateľ nemeckého ponorkového loďstva. Od 1. januára 1943 velil nemeckému vojenskému námorníctvu (Kriegsmarine). Podľa Hitlerovej poslednej vôle bol menovaný za ríšskeho kancelára a 23 dní bol prezidentom. Narodil sa 16. septembra 1891 v Grünau v Berlíne. Po maturite v roku 1910 vstúpil ako kadet do cisárskeho nemeckého námorníctva Kaiserliche Marine. V prvej svetovej vojne slúžil ako dôstojník na lodi SMS Breslau v Stredozemnom mori, neskôr bojoval na tejto lodi aj v Čiernom mori. Neskôr požiadal, aby ho prevelili k ponorkovému vojsku. Začal slúžiť ako dôstojník na ponorke U-39, a od februára 1918 ako veliteľ ponorky UC-25. V septembri 1918 sa stal veliteľom ponorky UC-68, ktorá operovala v Stredomorí. 4. októbra však ponorku potopili britské vojská a Dönitza zajali. V zajatí bol až do júla 1919, a do Nemecka sa vrátil až roku 1920. Po vojne zostal slúžiť vo Versaillskou zmluvou oklieštenom námorníctve weimarskej republiky. V januári 1920 sa stal poručíkom. Napriek tomu, že nikdy nebol členom nacistickej strany – NSDAP, urobil rýchlu vojenskú kariéru. 1. septembra 1933 sa stal fregatným kapitánom (Fregattenkapitän), v roku 1934 ho menovali veliteľom krížnika Emden, kde sa pripravovali budúci dôstojníci nemeckého námorníctva. 1. septembra 1935 bol Dönitz povýšený na kapitána už v novom nemeckom námorníctve Kriegsmarine. Bol poverený velením 1. flotily ponoriek Weddigen. Pred začiatkom 2. svetovej vojny bol Dönitz povýšený na komodora a následne ho poverili vedením ponorkového vojska. 1. októbra ho povýšili do hodnosti kontraadmirála, pričom naďalej velil aj ponorkovému loďstvu. O rok bol opäť povýšený, teraz na viceadmirála. 30. januára vystriedal vo funkcii veliteľa námorníctva viceadmirála Ericha Raedera pre údajnú neschopnosť (podľa Hitlera). Dönitz bol hlavným stratégom nemeckej ponorkovej vojny a jeho koncepcia neobmedzenej ponorkovej vojny priviedla Nemecko pomaly k víťazstvu nad Veľkou Britániou v tzv. Druhej bitke o Atlantik v roku 1942. Keď Hitler spáchal samovraždu 30. apríla 1945, vo svojej poslednej vôli určil Dönitza za svojho nástupcu ako hlavu štátu a vrchného veliteľa armády. Nestal sa síce Führerom, ale ríšskym prezidentom. Po Goebbelsovej samovražde 1. mája 1945 sa Dönitz pokúsil zostaviť z vojvodom Ludwigom Schwerin von Krosigk novú vládu. Medzitým ale presviedčal zbytky pozemných vojsk, aby sa vzdali západným spojencom a nepadli do rúk sovietskych síl. Jeho vládu však Spojenci ignorovali a krátko po kapitulácii ho zatkli. Na Norimberskom procese bol odsúdený na 11,5 roka väzenia za zločiny proti mieru, za porušovanie ľudských práv a vedenie agresívnej vojny. Bolo mu vyčítané vedenie neobmedzenej ponorkovej vojny. Jeho odsúdenie bolo vnímané veľmi kontroverzne. Zatiaľ čo sa mnohí domnievali, že by ho mali obesiť, iní námorní dôstojníci Spojencov vyjadrili nad rozsudkom znechutenie, lebo podľa nich bol Dönitz odsúdený za to, čo bežne praktizovali aj oni sami. Spochybnili rozsudok aj preto, že Dönitz pred vojnou zastával funkciu komodora 1. ponorkovej flotily, takže nemohol nijakým spôsobom ovplyvňovať strategické rozhodovanie. Ďalším dôvodom jeho odsúdenia bolo pravdepodobne aj to, že bol poslednou hlavou Tretej ríše. Na jeho obhajobu americký admirál Chester Nimitz prehlásil, že neobmedzenú ponorkovú vojnu viedli aj Spojené štáty americké v Tichom oceáne od prvého dňa, keď vstúpili do vojny. Karl Dönitz zomrel 24. decembra 1980 v Aumühle neďaleko Hamburgu. Štefan Rencz