Salón Kitty

Režsér filmu Tinto Brass sa nechal inšpirovať historickou skutočnosťou. Pani Kitty Schmidt vlastnila luxusný bodrel Salon Kitty v Berlíne na Giesebrechtstrasse č. 11. Peniaze zo zisku posielala tajne po utečencoch do anglických bánk. Keď sa 28. júna 1939 rozhodla aj ona pre útek z Nemecka, bola na Dánskych hraniciach zatknutá Gestapom. Tam dostala ponuku od šéfa zahraničnej rozviedky Waltera Schellenberga, ktorú nemohla odmietnuť. Buď bude spolupracovať na špionáži, alebo pôjde do koncentračného tábora. Na popud Heinricha Himmlera a Reinharda Heidrycha, šéfov SD a Gestapa bol potom salón prešpikovaný odpočúvacím zariadením. Vo všetkých miestnostiach boli nainštalované mikrofóny, ktorých drôty viedli do pivnice kde sa všetko nahrávalo. Používala ho tajná služba SD (Sicherhetzdienst) na odpočúvanie prominentných nacistických klientov a diplomatov, medzi ktorých patril aj gróf Ciano minister zahraničia Talianska, či prominentný nacista Sepp Dietrich. Cieľom dievčat medzi iným bolo baviť a hostiť vínom svojich hostí, a tak odhaliť ich skutočné názory. Bolo nasadených 20 prostitútok, ktoré prešli zvláštnym výcvikom a museli denne podávať hlásenia. Aj Reinhard Heydrich navštevoval salón, ale vtedy dal vypnúť mikrofóny. S postupom vojny sa klientela čoraz zmenšovala, a v júli 1942 po zásahu bomby sa presťahovali do suterénu. Nakoľko nebol výsledok uspokojúci pre špionáž, bol neskôr oficiálne zavretý, ale fungoval ďalej, a pani Kitty Schmidt bola viazaná mlčanlivosťou ako aj jej 20. dievčat. O tejto veci sa zmienila až po vojne. Zomrela v roku 1954. Film je umiestnený do daného historického obdobia, ale nemá s históriou veľa spoločného. Je zameraný hlavne na erotiku, lascívne scény a orgie.