Paroží

Film stojí u mně s hodnocením tak někde v půlce. Pomalé tempo, určité nesrovnalosti, podivný vývoj děje, ale zas zajímavé lokace, určité napětí a netradiční námět. Stojí za vidění, ale mně stačilo jednou - 50%.

který nedobře zahnul. Nic lepšího mě nenapadá. Poznenáhlu rozehrané drama malého chlapce, který ve své ušlápnutosti neohroženě svádí beznadějný boj se školou, šikanou, monstrózním otcem a ještě k tomu má nešťastně potrefeného bratra, je hororový už jen svým vykreslením. Nebylo nutné překlápět tuto černočernou, deptající atmosféru do laciného hororu. Leč stalo se tak a závěr filmu mě díky tomu přestal bavit. Takže nejstrašnější na filmu mi pak nepřišla ohryzaná torza ani indiánská příšerka ale nenápadná věta malého hrdiny, doslova vytesaná z hlubokosti lidské. "Nezapomeň co říkala maminka. My dva jsme se narodili pod šťastnou hvězdou."

Jeden z hororových restov roku 2020, na ktorý sa kvôli covidovej uzávere kín a sprievodnym odkladom čakalo asi najdlhšie, no bohužiaľ, konečný výsledok tak celkom nenaplnil očakávania, nabudené sľubným trailerom ... Rozmenené na drobné: Scott Cooper si správne uvedomuje, že hororový film nie je behom na 100 metrov (čomu podriaďuje pomalé, až vláčné tempo rozprávania), a darí sa mu budovať aj patričnú atmosféru (k čomu využíva olovenú oblohu pod mrakom, hmlu na horských končiaroch, vlhké podnebie s rozmočeným, bahnitým terénom, lesy, a taktiež opustené a chátrajúce priemyselné budovy), kde do deprimujúceho sociálneho backgroundu (ospanlivé oregónske mestečko, kde chcípnul pes, a v ktorom váš otec a jeho kámoš varia perník, a vaša učiteľka sa doposiaľ nezbavila traumy zo zneužívania, a preto musí odolávať mámivým zvodom démona menom Alkohol) vcelku prirodzene zapadá aj ekologické memento o ľudských zásahoch do prírody a rabovaní nerastného bohatstva (pričom treba oceniť, že tento ekologický apel sa tu nenesie v podobne ostentatívnom tóne, akým sa vyznačujú poniektoré politicky angažované horory z posledného obdobia), ako i následné zhmotnenie indiánskeho mýtu o parohatom Wendigovi, no režisérske úsilie zakopáva o dve slabiny, ktoré na povrch vyplávajú s pribúdajucou minutážou a v druhej polovine snímku. Tou prvou sú dosť nevýrazní herci - čo sa týka predovšetkým hlavného detského predstaviteľa Jeremyho T. Thomasa. (Chápem, je to otloukánek, a teda žiaden Postrach Denis či malý Kevin zo Sám doma - a navyše ako dvanásťročný musí riešiť nečakanú, komplikovanú situáciu v rodine, ktorá by dala zabrať aj dospelákovi - no napriek tomu mu pán režisér mohol na pľaci aspoň zopárkrát povedať: Synku, trošku života do toho umierania !) A tou druhou je upustenie od poučky, týkajucej sa hororových monstier, ktorá nám vraví, že ak príšera zostáva skrytá, a prejavuje sa len čiastočne, nepriamo a sprostredkovane (resp. ak iba vyskočí niekde na rozostretom pozadí), tak je oveľa desivejšia, ako keď sa naplno predstaví v celej svojej kymácavej animatronickej nahote, a pustí sa do finálneho súboja vo voľnom štýle ... Táto poľovnícka trofej tak pripomína skôr darček pod vianočným stromčekom, na aký ste sa tešili, a keď ste ho po dlhom čakaní nakoniec rozbalili, tak ste zistili, že preň nájdete praktické využitie (napokon, z parožia môže byť vešiak či svietnik), no predsa len - od zaujímavych ornamentov na baliacom papieri ste očakávali, že budú ukrývať čosi onakvejšie, než ďalší pár teplých ponožiek, či darčekovú sadu od Fa.