Černé brýle

Dario Argento, korunovaný kráľ talianského gialla, sa tohto roku prihlásil s novým filmom, ktorý je však nový len rokom výroby, pretože inak uviazol v minulosti - Scenár pochádza už spred 20 rokov, a formálne prevedenie už taktiež nezodpovedá súčasným žánrovým požiadavkám. Príbeh zrakovo hendikepovanej ženy - tu rímskej prostitútky - ktorá musí čeliť neznámemu agresorovi, síce nie je na striebornom plátne žiadnou novinkou (a Youngovo Čakaj do tmy zo ´67 pre mňa zostáva naďalej neprekonané), no má obstojné tempo, štandardné napätie, zbytočne nekomplikované vzťahy, jasné motivácie, a prijateľnú hudbu, lenže herecky to v ňom pobolieva, a logika si tu miestami takisto nevybrala svoje najsilnejšie momenty ... Na druhej strane, krvavá vražda oceľovou strunou, či útoky kĺbka vodných hadov a hladnej feny, predsa len zanechajú v mysli nejaký ten odtlačok ... Prípadné sklamania zo snímku ako takého tak môžu vyplývať len z prehnaných očakávaní, kdežto u mňa prevláda skôr spokojnosť nad tým, že je Maestro i napriek pokročilému veku stále aktívny (za zmienku stojí i jeho herecká účasť v minuloročnom Vortexi od G. Noéa), a keď už nie v špičkovej, tak aspoň v uchádzajucej forme.