Sneh pod nohami

Vzpomínky Veroniky Gabčové Lučeničové na natáčení filmu Ako to všetko začalo? ,, v roku 1978 ako študentka strednej školy umeleckého priemyslu , som sa práve s ďalšími mojimi šiestimi spolužiačkami pripravovali na polročný prieskum prác , čo bola taká prezentácia výsledkov. Na naše oddelenie keramiky prišli vtedy dvaja páni a uprostred práce v ateliéri sa nás začali vypytovať a doberať si nás . Najskôr sme nechápali ale neskôr vysvitlo , že mali záujem vybrať perspektívne adeptky na konkurz pre obsadenie do pripravovaného filmu. Keďže sme boli výlučne dievčenský kolektív a také tie správne veselé baby niečo ako holky z porcelánu , čoskoro zistili že lovia asi v správnych vodách. Boli a ešte aj teraz sme výborný kolektív , takže asi sa obaja páni ako vysvitlo p. režisér , a produkčný zjavne dobre bavili keď sa priznali odkiaľ prichádzajú , čo je dôvodom ich návštevy a otázok . Pred odchodom sa ma spýtali , či by som neprišla na Kolibu do ateliérov filmovej tvorby. No a potom to začalo , už pri prvých skúškach , pri dialógoch a pohybových filmových záznamov na kameru , sa p. režisér tak zvláštne šibalsky usmieval . Pre mňa dovtedy neznáme prostredie vyvolávalo rešpekt, bolo tam veľa pekných dievčat , mladých hercov a vôbec ľudí ktorí sa v tej dobe točili okolo filmu a v kontraste toho všetkého - ja. Jeden obrovský rešpekt z mojej strany. Nebola som zaskočená ale klamala by som ak by som tvrdila , že som sa správala bez náznakov trémy. Vlastne som chvíľami nechápala čo tam vlastne robím? Na druhej strane skúšku za skúškou som sa posúvala až do skupiny asi iba piatich mladých ľudí , ktorým definitívne večer v neskorých hodinách oznámili , že sa uvidíme nabudúce. Vôbec som nevedela čo to znamená , všetci zo štábu sa na mňa naďalej zvláštne usmievali . Asi po týždni ma kontaktovali a ja som prišla do kancelárie , kde už čakala tvorivá skupina okolo filmu ,, Sneh pod nohami ,, myslela som , že budú opäť ďalšie skúšky .. miesto toho mi oznámili kedy sa začína prvé natáčanie , že budem hrať Magdu , hlavnú dievčenskú úlohu a podali mi scenár. Potom ma predstavili sympatickej pani a tá mi predložila zmluvu . Malo to neskutočný spád . Po necelej hodine fotenia a formalít , zoznamovaní a kostýmových skúšok , som sa ocitla v trolejbuse a až tam som si zrazu uvedomila ,, dievča ty budeš hrať vo filme,, .Moji rodičia vôbec nič netušili a ja som bola v dileme ako to doma oznámim a či to vôbec oznámim . Boli sme so sestrou vychovávané prísnejším metrom. Moje návštevy diskoték v tej dobe boli limitované do 20:00 a vôbec otec nás držal dosť skrátka. Bolo to pre mńa neskutočne prekvapujúce , keď práve otec úplne s kľudom zareagoval , že sa tomu ani nečuduje asi to máme v krvi , lebo stará mama hrávala v ochotníckom divadle a on sám si pôvodne podal prihlášku na herectvo , aj s Vladom Mülerom , ktorý bol jeho spolužiak na strednej škole- gymnáziu . Ibaže starý otec mu to neschválil a prihlášku roztrhal že v rodine komedianta nebude mať . Škoda mali by sme určite o jedného komika viac, otec bol taký ten Jozef Somr aj sa na neho trochu ponášal. Takže otec ma podporoval ale s podmienkou , že nezanedbám školu a povinnosti . Začala sa písať etapa herectva neherečky Veroniky Lučeničovej. Bola plná neuveriteľných zmien v živote mladého dievčaťa , stretnutí so skvelými ľuďmi , dnes bohužiaľ už mnohí nie sú medzi nami , ale ja som šťastná , že som ich mala možnosť spoznať osobne a životné rady a spomienky od niektorých z nich si nesiem po dnes vo svojom srdci . Z Bratislavy som sa postupne premiestňovala do Popradu , Vysokých Tatier, Prahy na Barrandov, do Hradca Králové , a dokonca až do Berlína. Prišli ďalšie konkurzy na ďalšie filmy ,filmové stretnutia ,televízia ,festivaly..