Bratislavafilm

Ešte pred uvedením do kín sa z kinematografického počinu mladého autora Jakuba Kronera Bratislavafilm - stala legenda. Je to film, „na ktorý sa dlho čakalo“ a každý vyznávač hip-hopu, ale aj fanúšik slovenskej kinematografie, netrpezlivo sledoval dátum premiéry. Film podľa autora prezentuje „druhú stranu“ Bratislavy, odvrátenú tvár veľkomesta ako takého. Mozaika príbehov sa odohráva na osi jediného dňa. Hlavnými postavami sú mladý dealer z rozvrátenej rodiny, flegmatický taxikár prechádzajúci manželskou krízou a cholerický mafián s priateľkou, na ktorú čaká nepríjemné prekvapenie. Okrem nich do deja zasahuje množstvo ďalších postáv, dopĺňajúcich kolorit dnešnej Bratislavy. Zámerom autora bolo, aby sa Bratislavafilm čo najviac približoval poetike surového dokumentu. Roztrasená znepokojujúca kamera tento dojem čiastočne navodzuje, avšak použitá vizuálna štylizácia spomínaný efekt potláča. Obraz je zrnitý, niekedy doslova „prepálený“, inokedy veľmi tmavý, nevyvážený, drobnokresba prostredia sa v ňom stráca. Nebyť ilustračných záberov, ktoré majú navodiť atmosféru mestského „feelingu“, nedá sa ani rozoznať, kde sa dej odohráva. Bratislavafilm je v konečnom dôsledku filmom bez Bratislavy. Ďalším dokumentarizujúcim prvkom bolo popri obsadení slovenských hviezd (Zuzana Fialová, Ján Kroner) aj zapojenie nehercov s využitím ich prirodzeného prejavu a necenzúrovaného tvrdého jazyka. Oba póly sa však nepodarilo zosúladiť, najmä kreácia Petra Batthyányho je vzhľadom na želanú autenticitu režijným (nie však marketingovým) omylom. V scéne kúpania vo vani vidíme stretnutie dvoch odlišných svetov. Batthyányho teatrálnosť, zabetónovaná v Banánovi z Mafstory prudko kontrastuje s bezvýraznosťou neherca, akoby prvýraz „sediaceho“ pred kamerou. Narácia je postavená na podsúvaní informácií prostredníctvom dialógových scén, prevažne statických a nudných. Režisér sa snaží využívať rozprávanie obrazom aspoň vo forme retrospektívnych vsuviek, ktoré sú bohužiaľ len ilustračné, nenesú žiadnu údernú pointu. Pokus o uvoľnenie a zdynamizovanie formy predstavuje paralelné rozvíjanie jednotlivých dejov. Nelogicky strihané situácie to ale nikam neposúva. Príkladom je scéna, v ktorej mafián atakuje svoju obeť baseballkou. Okrem toho, že prostriedky paralelného strihu sú tu zle použité, nevedú ani k postupnému logickému budovaniu a rozuzleniu nejakého problému, ako forma takéhoto druhu montáže naznačuje. Väčšina postáv sa spolu nikdy nestretne, čiže nie je možné, aby medzi nimi vznikol psychologický vzťah. Ich konanie zostáva nevysvetlené, fungujú samostatne bez ohľadu na príbeh. Jedine taxikár je previazaný s ostatnými postavami - v rámci svojho zamestnania ich vozí v taxíku. To sa opakuje tak často, až postupne vzniká dojem, akoby bol jediným taxikárom v meste. Pri týchto náhodných stretnutiach však so svojimi pasažiermi nadväzuje len povrchný vzťah. Až v závere dochádza k vypätému stretu, kde by sa mohla rozohrať dráma, ale len čo sa začína niečo črtať, už sa to aj končí. Napriek nefunkčnosti rozprávania a zväčša povrchnej psychológie postáv filmu nemožno uprieť atmosféru, na ktorej má z veľkej časti podiel výborná hudba (najmä tá z albumu petržalského rapera Molocha). Úderný beat, originálny sampel, chladné kovové zvuky. No porovnávať hudbu s filmom by bolo bezpredmetné. V rape stačí pravdivý opis a objasnenie, ako to na ulici chodí, ale vo filme je to žalostne málo. Filmový autor by mal okrem konzistentného postoja vyvolávať otázky, analyzovať dobu vlastnou optikou. A ak nemá ambície preniknúť hlbšie, mal by aspoň vedieť vystavať silný príbeh a dobre zvládnuť remeslo. Tvorcovia BF možno nemali opustiť svoj pôvodný zámer vydať film len na DVD. Skutočnosť je oveľa komplexnejšia, ako plochý opis, moralizovanie a mýtizácia jedného mesta.... Autori: Róbert Mátyus a Dominika Šimonová; Kinema.sk