Strážca divočiny

Chvíľami som mal slzy v očiach, také to bolo krásne. Geniálne dielo, o ktorom pokojne môžem prehlásiť svetového formátu. Traja borci ekológ Erik Baláž, režisér a kameraman Robert Rajchl a taliansky fotograf Bruno D´Amicis (ale boli tam tiež ďalší, viď. titulky na konci) nám ukázali krásu tatranskej divočiny, do toho mysteriózna hudba MAOKa a famózne podmanivý hlas Mariána Geišberga. Nie je to ani tak dokument v pravom slova zmysle, ale skôr posolstvo a krásne obrazy Tichej a Kôprovej doliny, na jej obyvateľov na čele s našou najväčšou šelmou medveďom. Troška napravujú obraz, kedže u nás sa skôr posudzuje ako krvilačná beštia, tu skôr ako súčasť našej prírody, ktorá chce mať len svoj pokoj. Je to o poslednej divočine, divočine preto, lebo tam nie je človek. Nie som fanatický zelený, ani ekológ, ale záverami vlastne súhlasím, že nie je problémom prírody kôrovec, ale človek. Vidím to na kysuckých lesoch, napadol ich kôrovec a výsledok? Všetko vyholené človekom. Žiadne suché stromy, ktorými strašili a z toho nový a oveľa silnejší les, ale mŕtve holiny. Preto aj v Tatrách je dobre, že je to nedotknuté, zaujímavé, že príroda nevyhynula pred tisícmi rokmi bez tej všemožnej "pomoci" človeka a teraz zrazu vyhynúť bez pomoci človeka má. Ona si veru poradí aj bez lesníkov, developerov, lyžiarov, JAaTY, podnikateľov, hotelierov, snobov, ktorý by najradšej spravili z Tatier lunapark. Nech je náš klenot nedotknutý, lebo zväčša kde vošiel človek, nastala spúšť. A záverom, najkrajšie na celom snímku bolo stret a nasnímanie nášho najväčšieho pokladu, najvznešenejšieho a najtajomnejšieho nášho drahokamu VLKa. To jeho mystické vynorenie sa zo šera, jeho elegantná chôdza, kúzelné pozorovanie a majestátny postoj robí snímok dokonalým