Jelena Solovej

Národná umelkyňa Ruskej federatívnej republiky, laureátka filmových festivalov v Oxforde v r. 1980 a v Cannes v r. 1981. Nežná ruská herečka sa narodila v Nemecku. Jej rodičia sa zoznámili na konci vojny v Berlíne, kde otec slúžil pri delostrelectve a matka bola zdravotnou sestrou. Tri roky po narodení Jeleny bol otec prevelený do Krasnojarska, kde strávila rodina Solovejových 10 rokov a napokon sa presťahovala do Moskvy. Jelena odmalička snívala o herectve. Popri riadnej škole navštevovala aj hudobnú školu. Prvý pokus dostať sa do VGIKu jej nevyšiel, a tak rok pracovala ako učiteľka spevu a hudby v jednej zo stredných moskovských škôl. Po roku znovu išla na skúšky a dostala sa do triedy Borisa Babočkina. Už od začiatku štúdií prejavovala svoju tvárnosť a muzikálnosť. V školských predstaveniach hrala rôzne hrdinky, no najväčší úspech mala v postavách Júlie a Niny Zarečnej. Vo filme debutovala už v prvom ročníku v r. 1967, a to v krátkometrážnom filme „V horách je moje srdce“. Pre jej ďalšiu kariéru však boli dôležité postavy v snímkach „Oneskorené kvety“ a „Kráľ jeleň“. Po absolvovaní školy na doporučenie Smoktunovského dostala pozvánku pracovať v Malom divadle a jej dlhoročný pedagóg Babočkin sa chystal naštudovať s ňou Čechovovu Čajku. Lenže mladá herečka sa vydala za Jurija Pugačova, s ktorým sa zoznámila počas natáčania jedného z filmov, a presťahovala sa k mužovi do Leningradu. Rodina pre ňu bola vždy dôležitejšia než kariéra. V Leningrade dostala príležitosť v divadle Lensovieta. Jej prvou úlohou bola Táňa v hre „Víťazka“. Po nej nasledovali ďalšie postavy skôr netypických žien. Popri tom vo filmoch rôznych režisérov – „O láske“ (1971), „Jegor Bulyčov a iní“ (1972), „Deti Vaňušina“ (1974). Úspech a popularitu jej priniesla „Otrokyňa lásky“ Nikitu Michalkova v r. 1976, tragédia o tom, ako sa hviezda nemého filmu Oľga Voznesenská zamilovala do revolucionára a snažila sa ho zachrániť. Solovejová vytvorila na plátne ideálny poetický obraz tejto ženy. Film získal ocenenia na medzinárodnom festivale v Teheráne a Solovejová sa stala jednou z prvých hviezd sovietskeho filmu. Jej spolupráca s Michalkovom pokračovala aj v snímkach „Niekoľko dní zo života Oblomova“ a „Nedokončená skladba“. V 80-tych rokoch točila viac a viac filmov. Z tohto obdobia možno spomenúť „Fakt“, za ktorý získala ocenenie v r. 1981 v Cannes, „Hľadajte ženu“, „Blondínka za rohom“, „Osamelá žena hľadá zoznámenie“ a iné. Začiatkom 90-tych rokov už sovietsky film prestával existovať a ruský film ešte nebol na svete. Jelena napriek tomu hrala až v troch filmoch. Jeden z nich ruskí diváci nevideli vôbec a ďalšie dva nemali veľký divácky ohlas. O jej ďalšom živote už vtedy však bolo rozhodnuté. Jelena s rodinou navždy odcestovala do USA k príbuzným jej manžela. Tu Jelena zo začiatku zostala doma a starala sa o svoje deti – dcéru Irinu a syna Pavla a vnučku Soňu. Nevytvárala si žiadne ilúzie o hereckej budúcnosti v Amerike. No nakoniec sa dostala i k tomu. Hrala v hereckej skupine Ally Kigel, prednášala na univerzite v New Yorku budúcim režisérom, pracovala v ruskom rádiu v New Jersey, viedla reláciu Kulisy, v ktorej robila rozhovory s ruskými hercami a režisérmi, čítala úryvky z kníh Bunina, Čechova, Tolstéhe. V r. 2001 vytvorila detské štúdio „Etuda“ pre deti z ruských rodín, kde sa zaoberajú divadlom, kreslením, hudbou a tancom a komunikujú prirodzene Ruským jazykom. Rozhodla sa, že nebude dobývať Hollywood. Bola a ostala ruskou herečkou. V r. 2001 prijala ponuku Dmitrija Barševského na natáčanie seriálu „Moskovská sága“ a v tom istom roku vyšiel na obrazovky televízny film „PMŽ“ o živote emigrantov v USA.