Elina Bystrickaja

Elina Bystrickaja Narodila sa 4.4.1928 v Kijeve v rodine vojenského infekčného lekára. Vyrastala ako chlapčenský pupok. Rada sa hrala chlapčenské hry, bila sa strieľala z gumipušky. Jedinou nechlapčenskou záľubou bolo divadlo. Doma vymýšľala predstavenia. Ukladala stoličky pre divákov v deň predstavenia. Spolu s priateľkou a bratrancom predvádzala divadelné predstavenia s básňami, spevom i tancami. Keď sa na plátna kín dostal film Čapájev, v jej domácom repertoári sa objavilo predstavenie aj na túto tému. Zvesť o vojne ich zastihla na novom pôsobisku otca – v meste Nežin. Keď sa fronta priblížila k mestu Elina pomáhala s matkou v nemocnici. No potom museli evakuovať do Astracháni. Tu chodila ďalej do školy a vo voľnom čase navštevovala kurzy zdravotných sestier. Jej nadšenie často kalil prístup lekárov, pretože bola drobného vzrastu, a často ju pre to podceňovali. No zvládala všetko, zložila skúšky a dostala príležitosť pracovať v nemocnici v laboratóriu. V novembri 1944 sa rodina vrátila domov a Elina začala študovať na lekárskej fakulte. Študovať začala od druhého semestra. No keď im chirurg predvádzal lícno-čeľustnú operáciu, prišlo jej zle. Školu síce dokončila s diplomom gynekológa ale snívala už o inej profesii. Už na fakulte sa zapísala do dramatického krúžku a vystupovala v divadelných hrách. A tak sa rozhodla venovať sa herectvu. Otec bol kategoricky proti tomu, no dcéra bola neoblomná. Nakoniec ju odprevádzal na herecký inštitút na skúšky a požiadal rektora, aby vysvetlil jeho hlúpej dcére, že na ich škole nemá čo robiť. S takým niečim sa rektor Tkačenko dovtedy nestretol. Lkaždý skôr hľadal protekciu, ako dieťa na školu dostať a nie opačne. Avram Bystrický dosiahol svoje víťazstvo, Elina sa vzdala skúšok a dala si žiadosť na pedagogický inštitút. No v duchu sa ešte stále nerozlúčila s hereckými ambíciami. Naďalej sa zaoberala baletom, organizovala tanečný krúžok, s ktorým na súťaži vyhrali. Práve na súťaži je herečka Gebdovská poradila skúsiť to v divadle. To bola posledná kvapka pre jej definitívne rozhodnutie. Zobrala si dokumenty a odišla študovať herectvo do Kijeva. Potom po administratívnej chybe bola takmer vylúčená zo štúdia hneď na jeho začiatku. Našťastie Jakov Tkačenko jej poradil nesedieť so založenými rukami. Bystrická si vybojovala stretnutie s pracovníkom ministerstva zodpovedajúcim za prácu s abiturientami a dosiahla, že ju zaradili späť. A od toho dňa začala dokazovať, že ju neprijali náhodou. Patrila medzi najlepších študentov. Naviac bola vychýrená krásavica, za ktorou sa chlapci otáčali. No vďaka strohej výchove v rodine i tomu čo zažila počas vojny v nemocniciach Bystrických nebolo jednoduché dostať sa do jej priazne. Nie všetci jej vrstovníci to boli schopní pochopiť a tak došlo občas medzi nimi k drobným potýčkam. Po poslednej z nich jej doporučili prestúpiť na Charkovský inštitút, inak ju vylúčia. Na to Bystrická odpovedala, že ak ju vylúčia, tak na druhý deň ju nájdu utopenú v Dnepri. Pedagógovia, už vedeli, že táto dievčina nezvykne hovoriť len tak, do vetra, a odovzdali problém na riešenie komsomolskej organizácii. Prípad Bystrická sa dlho odkladal, raz kvôli prázdninám, potom kvôli Stalinovej smrti. No keď sa riešil, bola rozčarovaná z toho s kým chodí do školy. Zo školy ju síce nevylúčili, no z Komsomolu áno. Našli sa najmä pedagógovia, najmä Čabanenko, ktorí ju podržali. Za niekoľko mesiacov urobila záverečné skúšky. Pri výbere študentov si ju pozval hlavný režisér Čersonského dramatického divadla do reštaurácie. To samozrejme kategoricky odmietla a hľadala iný spôsob svojho uplatnenia. V tom čase práve v Kijeve hosťovalo Divadlo Mossovieta a Bystrická požiadala o audienciu jeho režiséra Zavadského. Ten sa jej spýtal na meno jej pedagóga v inštitúte a zavolal mu. Pedagóg Čabanenko ju doporučil a Bystrická sa stala členkou Divadla Mossovieta. Nakoniec si v ňom však aj tak nezahrala. Kým čakala na pozvánku z Moskvy, do divadla došlo viac než 20 anonymov. Hľadala preto možnosť začať svoju kariéru v Litve. Nakonies sa stala herečkou Viľnusského dramatického divadla. Vo filme debutovala v r. 1950 úspešnou postavou Leny v snímke „V dňoch mieru“. Hrala v nej celá plejáda mladých hercov ako Tichonov, Gurzo, Jumatov a druhí. V r. 1954 bolo divadlo na hosťovačke v Leningrade, kde ju videl režisér Jan Frid. Ponúkol jej úlohu vo filme „Dvanásta noc“. V tom istom čase ju pozval aj Ermler na natáčanie „Nedokončený román“. Rozhodla sa nakoniec pre ten druhý film a „Dvanástu noc“ natočila Klára Lučko. Nebola to jednoduchá práca. Na jednej strane ju nadchýňala spolupráca s režiséromak bol Ermler, na druhej strane musela hrať po boku Bondarčuka, ktorému neodpustila, že ju ponížil pri jej prvom pokuse o natáčanie vo filme „Taras Ševčenko“. I tu na pľaci došlo k novému konflinktu medzi nimi, po ktorom herečka povedala, že nepokračuje v natáčaní. Nakoniec jej režisér ponúkol, že bude jednotlivé scény natáčať tak, aby sa ona s Bondarčukom na pľaci viac nestretli, napriek tomu, že hrali dvojicu zaľúbencov. Vďaka filmu bola Bystrická vyhlásená časopisom „Sovietska kultúra“ za najlepšiu herečku roka 1955 a stala sa členkou delegácie, ktorá cestovala do Paríža. Na ceste sa dozvedela o zámere Gerasimova natočiť „Tichý Don“ a hneď po návrate sa vyžiadala k nemu na skúšky. Román jej učaroval už v čase, keď z neho čítala raneným v nemocnici. Záujemkýň o úlohu bolo veľa, skúšky sa naťahovali. Nakoniec si Bystrickú spomedzi nich vybral sám autor románu Šolochov. Film mal veľkolepý úspech. V r. 1957, keď vyšiel na plátna, ho videlo viac než 47 miliónov divákov. Zbieral ceny na festivaloch v Moskve, Karlových Varoch, Mexicu aj v Brusseli. V nasledujúcom roku sa presťahovala do Moskvy, keď po natočení filmu „Silné pokolenie“ dostala ponuku hrať v Malom divadle. Jej život to malo uľahčiť, no znovu tu doplácala na svoju prílišnú otvorenosť a zásadovosť, keď sa dostala do konfliktu s Iljinským. Hoci mala veľa nápadníkov aj v kruhu hercov, vydala sa napokon za človeka z inej profesie. Po svadbe natočila ešte niekoľko filmov a potom sa nadlho odmlčala (27 rokov). Príliš opatrne si vyberala úlohy, až jej ich nakoniec režiséri prestali ponúkať. Celú tú dobu hrala iba v divadle. K filmu sa vrátila až v r. 1997.