Ivo Toman

Scenárista, režisér, manžel herečky Slávky Budínovej (1924 – 2002). Štúdia na FF UK nedokončil a začal asistovať Bořivojovi Zemanovi a holandskému dokumentaristovi Jorisovi Ivensovi pri natáčaní v Juhoslávii a v Poľsku. Písal námety k agitkám (série Boj proti stratám, 1848), rovnaký žáner i režíroval (mj. Daňová morálka, 1947). V po februárovom režime na sebe upozornil oslavným snímkom o poľnohospodárstve Jarné práce (1948), KSČ vysoko cenený, ktorým naštartoval politicko- umeleckú kariéru. Nastúpil ako vojak a režisér do ČAF (1949), aby do zálohy išiel ako podplukovník a umelecký šéf. Jeho veľkolepé snímky, točené najviac za stalinizmu, sú výkladné skrine totalitnej propagandy. Reportáž Prehliadka čs. ozbrojených síl v Prahe 6. mája 1951 v prevej časti rozpráva povojnové budovanie v druhej farebne (!), prehliadku vrátane Gottwaldovho prejavu. Na osobný návrh prezidenta Toman získal Štátnu cenu. Ešte kovanejšie a kanonické filmy čs. propagandy boli J. V. Stalin (1953) a Rozlúčenie s Klementom Gottwaldom (1953, 60. min!) predýchané frázami a patosom (komentár spisovateľa Pavla Kohouta). Venoval sa i hranej tvorbe, často čerpal z vojenského či vojnového prostredia (Váhavý strelec, 1956, Pevnosť na Rýne, 1962, Výstrely v Mariánskych kúpeľov, 1973, Smrť na čierno, 1976, V znamení tyrkysovej hory, 1977, Vražedné pochybnosti, 1978, Vrak, 1983). I tie politicky zafarbil, naviac boli výrazové toporné i keď medzi nimi nájdeme i komédie (mj. Slečny prídu neskôr, 1966). Už debut Tanková brigáda (1955) o bojoch 1. čs. tankovej brigády po boku Červenej armády patrí do pokladnice manipulácia a následná rekonštrukcia Zbrane pre Prahu (1974) mu vyniesla 2. Štátnu cenu. Medzi tým sa vracal k dokumentu. Po smrti 2. komunistického prezidenta Antonína Zápotockého natočil film Verný zostaneme (1957), išiel s AUS do NDR (Zápisník z NDR, Rozdelené mesto, obidva 1957) a s režisérom NDR Joachimom Hadaschikom točili celovečerný dokument o 1. letnej spartakiáde 12 armád zemí tábora mieru Stretnutie v Lipsku (1959). S P. Hášou natočil Svedectvo (1961, 2 diely). Na medzinárodnom týždni dokumentárnych a krátkych filmov v Lipsku 1961 získal Cenu nemeckej kritiky. Značne objektívne rozprávali príbeh ČSR od roku 1928 do vypuknutia vojny (1. diel Zrada) a vojnové roky (2. diel Víťazstvo). Natočil i osvetové filmy (Pohlavné choroby, 1958), ale nečakane reportáž so sociálnym podtextom o živote v domovej mládeže v Obořišti (Hrdinovia, na ktoré nezostal čas, 1963), kde ukázal, ako končí zlá výchova v rodine. Z prostredia armády točil viac či menej banálne snímky (Na vojnu so sa dal. 1965, Na vlne ČAF, 1966, .... na vojne ako keď nájdeš, 1968), dokonca i krátky hraný výchovný film o ľahostajnosti medzi vojakmi Rana pod pás (1968). Lahôdkou je Klub K 231 (1968) o združení bývalých politických väzňov komunistického režimu. Posledné dokumenty boli Elektronika okolo nás (1968), Návštevy u prezidenta (1969), Kúzlo