Janko Borodáč

Ján Borodáč herec, režisér, dramaturg, pedagóg, prekladateľ jeden zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla a národný umelec sa narodil 1892 v Prešove a zomrel 1964 v Bratislave. Narodil sa v jednoduchej slovenskej rodine. Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel v roku 1913 narukovať a bol odvelený na ruský front. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády padol do ruského zajatia. Po návrate na Slovensko (1918) začal učiť a organizovať ochotnícke divadelné predstavenia. Na odporúčanie profesora Alberta Pražáka začal ako prvý Slovák študovať herectvo na pražskom konzervatóriu. V sezóne 1921-22 hral v Marške, Propagačnom súbore SND. Tu sa zoznamuje s herečkou Oľgou Országhovou, svojou budúcou manželkou, a hercami Jozefom Kellom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom. Išlo o vôbec prvých slovenských profesionálnych hercov. Počas učiteľského pôsobenia v Sabinove sa oženil a spolu s Oľgou začali hrávať v ochotníckom divadelnom krúžku Janko Palárik. Za 2 roky uviedli 13 hier a získali cenu na divadelných pretekoch v Martine. Na požiadanie Oskara Nedbala v roku 1924 manželia nastúpili do SND. Ján Borodáč tu od roku 1929 pôsobil ako režisér, dramaturg a umelecký šéf Činohry SND. Spočiatku režíroval 5 až 7 hier ročne. Zároveň začal vyučovať hereckú techniku na dramatickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie. Umelecky aj ľudsky formoval také osobnosti neskoršieho slovenského divadelníctva, akými boli napríklad M. Gregor, M. Bancíková, B. Poničanová, R. Porubská, I. Lichard, J. Jamnický, K. L. Zachar, F. Dibarbora, M. Huba a iní. Prekladal a upravoval hry z ruštiny, češtiny, francúzštiny, maďarčiny. Organizoval spoluprácu slovenských spisovateľov na prekladoch svetovej klasiky (J. Smrek, V. Roy). Bol spoluzakladateľom teórie i praxe slovenskej javiskovej výslovnosti. Celkove režíroval vyše 200 hier. Súčasne bol priekopníkom slovenskej rozhlasovej hry. S rozhlasom spolupracoval od roku 1926. Vydal režijnú knihu Tajovského Ženského zákona. Knižne vyšli aj jeho úpravy hier slovenských klasikov a výber článkov o divadelnej problematike. Za dlhoročnú prácu v slovenskom divadle bol ocenený niekoľkými cenami a titulmi. Na jeho pamiatku bola odhalená pamätná tabuľa na budove Štátneho divadla v Košiciach v roku 1970. V Bratislave je podľa neho pomenovaná ulica (Borodáčova ulica).