Václav Sklenář

Český režisér, scenárista a pedagóg. Po maturite na reálnom gymnáziu v Kralupoch (1948) bol medzi prvými absolventmi FAMU (1953), kde sa stal asistentom Václava Wasermanna a E. Klosa, po vzniku KDT bol asistentom F. Šulca. Stal sa riaditeľom FAMU (1966 – 1969), po rehabilitácii (1974) prevzal vedenie KDT (1975 – 1980) a po vymenovaní za profesora sa stal dekanom FAMU (1981 – 1991). Počas štúdia scenáristiky spolupracoval so skupinou Šebor – Bor na FSB, potom bol asistentom réžie O. Vávru. Debutoval hraným filmom Kotrmelec (1961) a natočil Spievali sme Arizónu (1963). Externe točil pre Hlavnú redakciu publicistiky a dokumentaristiky ČST (od 1963) a režíroval sociologické cykly Deti a rodina a Ľudia okolo nás. Začiatkom 60. rokov bol režisérom cyklu Civilné hádky (1965 – 1969). Natáčal taktiež dokumenty, ktoré mu zväčša natáčal kameraman Hanuš Polák. V dokumentoch sa sústredil na výtvarné umenie a históriu. V tvorbe (viac ako 140 filmov) portrétoval výtvarníkov (Jan Kutálek, 1971 – Cyril Bouda, Max Švabinský, obidva 1973), predstavil krásu výroby drevených hračiek (Ako sa robí svet z dreva, 1974), vykreslil osud Durerovho obrazu (Ružencová slávnosť, 1978) a zachytil fotografa Zdeňka Tmeja (Byť trochu nad vecou, 1995). Z postáv histórie sa sústredil na Jána Amosa Komenského (Pútnik, 1970), na Jána Jakuba Rybu (Ján Jakub Ryba, 1972) a sv. Václava (Na deň svätého Václava, 1999), z dejín okamžikov spracoval založenie břevnovského kláštora (In Břevnov sito, 1992), mníchovské udalosti (To bol Mníchov, 1978), udalosti 17. novembra 1939 (Nepokorená mladosť, 1978), osudy ľudí v ríši (Boli sme totálne nasadený, 1994) a príbeh popravčej knihy v Pankráckej väznici (Kniha, ktorá má 41 strán, 1973). Ideálny tvar mu ponúkol cyklus ČT Lapidárium (1995 – 2000): Príbeh fresky, Príbeh gilotíny a iné. Popularizoval i techniku a vedu: Žďákovský most (Akcia Gemma, 1973), Slapská priehrada a vltavská kaskáda (Slapy, 1985), význam čs. uránu pre vedu (Veľká smola, 1993). Zamýšľal sa i nad ekológiou (Áno, ide o život, 1988), nad trestom smrti (Absolútny trest, 1990), originálne zrekonštruoval Švejovu púť (Anabáza na báze anabáze, 1983) a portrét pozabudnutého herca (Neznámy známy pán Eduard Linkers, 2001). Niektoré filmy normalizátori neodvysielali pre „citlivosť“ tém (Človek a sex, 1970 – Človek medzi ľuďmi s M. Horníčkom, 1977). Do štábu patrili kameramani Miroslav Fojtík, Jiří Prúcha a Václav Tamborský.