Mika Waltari

Tento budúci spisovateľ prišiel na svet 19.augusta 1909 v Helsinkách v rodine luteránskeho pastora. Otec v hlavnom meste učil na prestížnej strednej škole náboženstvo a pôsobil aj ako kaplán. Bol kňazom chudobných a snažil sa pomáhať najmä väzňom, aby si znovu našli miesto v živote. Náboženstvo bolo preňho poslaním. Tento vyčerpávajúci spôsob života prispel k jeho predčasnej smrti. Keď mal Mika štyri roky, rodina sa presťahovala do mestečka Mikkeli v strede Fínska. Otec bol už v tom čase veľmi chorý. K cukrovke sa pridala tuberkulóza a hlavne prepracovanosť, čo spôsobilo jeho predčasný odchod. Matka sa už nikdy nevydala. Sama však nezostala, po celý život jej stál po boku priateľ Kalle, ale aby nepoškvrnila jeho otca nikdy si ho nezobrala. Kalle bol ten, ktorý ho v detstve zásoboval literatúrou. V Kalleho dome začal už v detstve písať prvé poviedky. Na jeseň 1918 začal navštevovať elitnú strednú školu- lýceum zvané Norssi, ktoré sa pýšilo tým, že v jeho laviciach sedelo veľa významných osobností fínskej vedy a kultúry. Na lýceu sa zameriaval predovšetkým na učenie jazykov. Ovládal latinčinu, nemčinu, švédčinu a francúzštinu. V čase štúdia sa pokúsil aj o svoj prvý preklad knihy, dal ho prečítať svojmu strýkovi, ktorý sa prekladaním živil. Ten ho zahrnul kritikou, ktorá mala za následok, že na mnoho rokov zanechal prekladanie kníh. Svoju prvú knihu písal ešte pred maturitou. Vydaná bola v roku 1925 a volala sa Jumalaa paossa- Na úteku pred bohom. V roku 1930 vstúpil Mika do novej životnej etapy. Počas vojenskej služby v meste Hamina stretol svoju budúcu manželku, dcéru vysokopostaveného vojenského lekára Marjattu Luukkonena. Podarilo sa mu príjemnú mladú dámu, s ktorou mal veľa spoločného, odlákať od jej vtedajšieho priateľa. Po skončení vojenskej služby sa Mika a Marjatta vzali a dcéru Sato počali asi cez svadobnú noc pretože sa narodilo o deväť mesiacov- 4. januára 1932. Prežili spolu štyridsaťsedem rokov. Dcéra Satu po ňom zdedila spisovateľské vlohy a bola taktiež spisovateľkou. Do 30. rokov vstúpil Waltari už ako slávny autor. Theodor Dreiser, autor Americkej tragédie, ho inšpiroval k napísaniu trilógie, ktorej chcel dať pôvodne názov Fínska tragédia. Ide o tri na seba nadväzujúce romány, ktoré vznikli v rokoch 1933 až 1935 a vydal ich pod spoločným názvom Z otca na syna. Tridsiate roky boli veľmi plodné aj z hladiska divadelných hier, ktorých celkovo napísal 26. Prvý a zároveň najznámejší historický román Egypťan Sinuhe napísal v roku 1945 a po ňom nasledoval dvojdielny román Krvavý kúpeľ Šťastná hviezda. Waltari miloval históriu a romány Cesta do Istanbulu, Čierny anjel, Nesmrteľný Turms, Riman Minutus, Šťastný Félix i Tajomstvo božieho kráľovstva zasadzoval do prostredia, ktoré mu bolo vždy blízke- Egypt, Turecko a Rím. Málokto však vedel, že autor proces tvorby prežíval veľmi ťažko. Najprv čítal literatúru, študoval historické zdroje potrebné na dokumentovanie udalostí, pričom si nikdy nerobil poznámky- rušili by ho. Počas chladných zím cestoval po miestach, kde sa odohrával dej daného románu, a na jar začal s písaním. Po každom románe trpel depresiami, že to bol jeho posledný a ďalší už nezvládne napísať. Jeho manželstvo napriek tomu, že sa zdalo navonok dokonalé nebola to pravda, pretože počas svojich nezriedkavých alkoholických výletov mal veľkú záľubu v nevere s herečkami a novinárkami. V šesťdesiatych rokoch mal v pláne napísať vrcholný historický román z obdobia križiackych vojen z 12. storočia o maltézskych rytieroch, dokonca sa preto vypravil na cestu do Izraela a Španielska, ale nedokázal sa na túto prácu sústrediť. Nakoniec mu v roku 1968 zistili rakovinu pľúc a napriek rýchlej a úspešnej operácii sa už k písaniu nikdy nevrátil. Jeho dcéra Satu tvrdí, že keby otec román napísal, bol by to rovnaký trhák ako Da Vinciho kód od Dana Browna. Vraj ešte týždeň pred smrťou sa pozrel z balkóna a povedal: „Vidím zástupy maltézskych rytierov.“ V roku 1978 ho zomrela jeho manželka Marjatta. A o rok neskôr 26. augusta 1979 ju nasledoval na ceste za maltézskymi rytiermi.