Ulrich de Maizière

Ulrich de Maiziére bol nemecký generál. Pochádzal zo starej francúzskej rodiny hugenotov. Narodil sa v dolnosaskom meste Stade 24. februára 1912. Svoju vojenskú kariéru začal ešte v Reichswehri. Po maturite v Hamburgu v roku 1930 nastúpil ako dôstojnícky čakateľ do 5. delostreleckého regimentu Reichswehru. 1. augusta 1933 dosiahol hodnosť poručíka. Od roku 1937 pôsobil v 50. pešom pluku v Landsberg am Warta. V roku 1939 sa stal kapitánom a absolvoval kurz dôstojníkov generálneho štábu. V roku 1940 pracoval v štábe generála poľného maršala Wilhelma Ritter von Leeb. V januári 1941 sa stal druhým dôstojníkom generálneho štábu 18. pechotnej divízie pod generálporučíkom Friedrich-Karl Cranzom. Neskôr v roku 1942 už pracoval na generálnom štábe pozemných vojsk (OKH). V lete 1941 sa zúčastnil aj bojov v Rusku. Po bitke pri meste Orjol bol povýšený do hodnosti podplukovníka a stal sa prvým štábnym dôstojníkom 10. pancierovej divízie (10. Panzergrenadier-Division). S divíziou sa zúčastnil aj bitky pri Kursku, kde bol ranený. 8. mája 1945 po kapitulácii viedol operáciu v Kurlande, východnom Prusku, kde evakuovali pozemné sily po mori. Potom sa stiahnul do Flensburgu, kde admirál Dönitz formoval novú vládu po Hitlerovej samovražde. 23. mája 1945 bol zajatý britskými vojakmi. Zo zajatia sa vrátil po dvoch rokoch domov a začal sa venovať obchodnej činnosti. Na Štedrý deň roku 1950 dostal list od plukovníka Johann Adolf Graf von Kiely, či by nemal záujem pracovať na ministerstve obrany. Ponuku prijal a od roku 1951 pracoval na rekonštrukcii nemeckej armády. Pracoval tu ako civilný zamestnanec. Tu sa stretol s generálmi Hansom Speidelom, Adolfom Heusingerom a Friedrichom Foertschom. 15. februára 1951 sa stal vojenským poradcom nemeckej delegácie na rokovaniach Európskeho obranného spoločenstva (EDC) v Paríži. Po vzniku Bundeswehru v máji 1955 de Maiziére prijal hodnosť plukovníka a vsrúpil do novej nemeckej armády. Od 1. mája 1958 bol de Maiziére brigádnym generálom prvej pešej divízie bojovej skupiny A1, a neskôr druhej obrnenej brigáde v Hannoveri. Po dvoch a pol rokoch vojenskej služby sa de Maiziére v roku 1960 stal veliteľom školy vnútorného vedenia. 25. augusta 1966 bol menovaný štvrtým generálnym inšpektorom Bundeswehru. Postupne reorganizoval aj Bundeswehr, skrátil vojenskú službu. 31. marca 1972 de Maiziére odišiel zo služby a odovzdal svoje miesto admirálovi Arminovi Zimmermannovi a usadil sa v Bonn-Bad Godesbergu k odpočinku. Po odchode z aktívnej služby bol de Maiziére v rokoch 1973-1994 predsedom komisie úradu federálnej obrany. V rokoch 1976 - 1982 bol predseda Clausewitovej spoločnosti. Jeho starší brat Klement de Maiziére (1906-1980) bol v NDR právnikom a členom východonemeckej CDU a dlhoročný pracovník ministerstva štátnej bezpečnosti . Jeho syn, Lothar de Maiziére, posledný predseda vlády NDR je teda jeho synovec. Ulrich de Maiziére mal dve dcéry a dvoch synov. Mladší syn Thomas (CDU) je od roku 2011 spolkový minister obrany . Starší syn Andrew bol dlhú dobu člen predstavenstva Commerzbank. Ulrich de Maiziére zomrel 26. augusta 2006 v Bonne.