Dagmar Smržová

Rodená Macková – scenáristka a režisérka, žena dramaturga Jána Smrža. Po maturite (1987) sa stala asistentkou strihu (1985 – 1987) a vyštudoval KDT FAMU (1992). Školské filmy Pec nám spadla (1991) z prostredia vojenskej psychiatrie a Čas na človeka (1992) o zápase mladého muža s vážnou chorobou naznačili smer tvorby. Točí témy osobne a sociálne vyhrotené, neskúma systém spoločnosti, ale príbehy hrdinov, ktorí rôzne zvládajú alebo nezvládajú situáciu. Priestor získala v cykloch FEBIO F. Feniča. Zaujala úvahou Ako zabiť rodičov (OKO, 1995) o motivácii otrasných činov na objednávku, vzťahy detí a rodičov rozvíjala v Mami, ty to pochopíš (2000) o matkách detí – delikventov i v sérii o otcoch na materskej dovolenke Otec ako mama (2006), ktorú iniciovala. Pátrala po pocitoch ľudí, ktorý sa dopustili zločinu, i obetí, ktoré prežili. Zaujímala ju profesia, ktorá má kontakt so zločincami v popisu práci, či Spevácky súbor o neobvyklom hud. telese vo vezení s ostrahou v Heřmaniciach u Ostravy, ktoré absolvuje turné po ďalších väzniciach. Ďalej rasová, náboženská a iná inakosť, či už vzťah spoločnosti k Rómom, podoby židovstva či ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou . Najčastejšie ale líči život s chorobou: od anonymných hrdinov po celebrity. Citlivou sociálnou úvahou Vojna v pamäti žien (2004, 60 min.) predstavila 6 príbehov prežitie za 2. svetovej vojny. Lapenie v sieti (2007) je dokumentom o užívaní lôžok a Smrteľná voľba (2009, 60 min.) o matkách, ktoré sa rozhodli porodiť, i keď vedeli, že deti budú postihnuté, čím im hrozí smrť. Točí prvý celovečerný dokument Zachráňte Edwarsa (2009) o rodičoch bojujúcich o život dieťaťa, čím ho všetci dopredu odpísali. Nájdeme i menej vypäté snímky pre cyklus Ako sa žije, z ktorých vyniká Cez pole (Okno k susedom, 1998) o českom a nemeckom sedlákovi, susedoch cez hranicu, s porovnaním ich prístupu k životu i práci. Portréty točila pre cykly: GEN, kto je kto, Ženy Charty 77 alebo 13. komnata. Venuje sa i publicistike pre cykly TV Nova Na vlastné oči, pre ČT Fenomén dnes, Farby života a klipom populárnej a vážnej hudby. Mimo stojí Záhrady ticha (1997) o Olšanských cintorínoch v Prahe z cyklu Desať storočí architektúry.