Otto Skorzeny

Otto Skorzeny bol SS-obersturmbannführer Waffen-SS v čase druhej svetovej vojny. Velil komandu, ktoré oslobodilo Benita Mussoliniho z Gran Sasso, kde bol internovaný po jeho odvolaní kráľom Viktorom Emanuelom z postu duceho. Podieľal sa aj na uskutočnení viacerých významných diverzných akcií, ktoré mali podstatný vplyv na priebeh vojny. Narodil sa vo Viedni 12. júna 1908 v rodine rakúskeho dôstojníka. V 20. rokoch sa aktívne venoval šermu, pri ktorom utŕžil zranenie tváre, po ktorom mu zostala výrazná jazva na líci. Okrem rodnej nemčiny aktívne ovládal i francúzštinu a angličtinu. V roku 1931 vstúpil do rakúskej nacistickej strany a čoskoro i do SA. Počas anšlusu Rakúska sa Skorzeny pričinil o záchranu rakúskeho prezidenta Wilhelma Miklasa pred likvidáciou nacistami. Na začiatku druhej svetovej vojny sa prihlásil do Luftwaffe, no neprijali ho, preto sa rozhodol pre vstup do Waffen SS. Stal sa príslušníkom 1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler a v jej radoch bojoval v rokoch 1941 a 1942 na východnom fronte, kde si vyslúžil Železný kríž za odvahu. V roku 1942 bol ranený a v decembri sa vrátil do Nemecka. Neskôr sa Skorzeny po uzdravení zo zranení uchádzal o miesto veliteľa zvláštnej jednotky, ktorá sa v lete 1943 vytvárala pod dohľadom samotného Hitlera. Cieľom jednotky malo byť vyslobodenie Mussoliniho zo zajatia, do ktorého ho umiestnila talianska vláda. Po dvoch mesiacoch sa Nemcom podarilo lokalizovať Mussoliniho väzenie a 12. septembra 1943 ho Skorzenyho jednotka v Hoteli Campo Imperatore na Gran Sasso bez jediného výstrelu oslobodila. Akcia prebehla tak, že horský hotel obsadili jeho jednotky po výsadku z bezmotorových lietadiel. 25. mája 1944 bol poverený vedením operácie Rösselsprung, namierenej na likvidáciu juhoslovanského partizánskeho veliteľa Tita. Napriek tomu že sa im podarilo jeho veliteľstvo lokalizovať a napadnúť ho, zlikvidovať sa im ho nepodarilo. V októbri viedol ďalšiu špeciálnu operáciu Panzefraust, ktorej úlohou bolo uniesť Horthyho syna Miklósa aby prinútil jeho otca k abdikácii z funkcie regenta krajiny a tým prerušil rokovania o prímerí s Červenou armádou. Prechod Maďarska na stranu Spojencov by znamenal odrezanie asi milióna nemeckých vojakov v Grécku a Juhoslávii. 21. októbra 1944 sa nechal Hitler inšpirovať spojeneckým nasadením nemeckých tankov pri Aachene a vypracoval pre Skorzenyho novú úlohu. Tu mal preniknúť cez spojenecké línie v amerických uniformách na amerických ukoristených vozidlách a tam spôsobiť zmätok, zatiaľ čo budú nemecké jednotky viesť úspešnú ofenzívu v Ardenách. Jeho jednotke sa skutočne podarilo spôsobiť ustupujúcim Američanom určité starosti, ale to najmä pre snahu o ich polapenie. Väčšina jeho mužov sa neskôr spojila s nemeckými jednotkami. V tej dobe rozšírili niektorí z jeho zajatých mužov, že je Skorzeny na ceste do Paríža, aby zlikvidoval generála Eisenhowera. Aj vďaka tomu získal prívlastok „najnebezpečnejšieho muža v Európe". Koncom roku 1944 bol poverený vytvorením stíhacích zväzov SS (SS-Jagdverbänd). Tieto zvláštne oddiely mali uskutočňovať protipartizánské akcie a rôzne druhy sabotážnych akcií za nepriateľskými líniami. Na Slovensku a Morave od jari 1945 pôsobil stíhací zväz SS Juhovýchod. Jeho súčásťou bola stíhacia skupina SS Slovensko, ktorá sa skladala z nechválne známych jednotiek Edelweiss, Schneewittchen a Josef. Tieto jednotky sa podieľali na vypaľování obcí a masakrách civilného obyvateľstva na Slovensku a Morave. 21. a 24. januára 1945 tieto jednotky vypálili obce Ostrý Grúň a Kľak. 19. apríla 1945 sa jednotka Josef podieľala na masakri v obci Ploština a 23. apríla 1945 v Prlove. Na konci vojny viedol pravidelné jednotky v bojoch o Prusko a Pomoransko, za čo bol vyznamenaný najvyšším nemeckým vyznamenaním Rytierskym krížom s dubovými listami. V máji 1945 sa vzdal západným spojencom. Po skončení druhej svetovej vojny bol internovaný v zajateckom tábore. Na súde pre vojnové zločiny v Dachau obhajoval svoje akcie v bitke o Ardeny tým, že podobné praktiky používali v niektorých zvláštnych operáciach i spojenci. Rozskudku sa však nedočkal, lebo 27. júla 1948 utiekol do Španielska. Tu pracoval nepoznaný ako inžinier. Neskôr pracoval ako konzultant pre egyptského prezidenta Násira či argentínskeho diktátora Juana Peróna. Od roku 1952 mal povolené navštevovať Nemecko aj Rakúsko. Zomrel na rakovinu 7. júla 1975 v Madride.