György Marosán

Marosán György bol maďarský ľavicový politik. Najprv bol sociálnym demokratom, neskôr hájil farby komunistov. Bol jedným z organizátorov zlúčenia oboch strán. Pôvodným povolaním bol obyčajným pekárskym pomocníkom v meste Nagyvárad (dnes Oradea v Rumunsku). Narodil sa v Hosszúpályi, 15 mája 1908. Bol zástancom tvrdej línie diktatúry proletariátu. V počiatkoch maďarského povstania v roku 1956 požadoval najtvrdší postup, aby sa zachovala komunistická diktatúra. Je známy jeho výrok: „Ododneška strieľame”. Narodil sa v rodine grécko katolického učiteľa. Od roku 1917 ho vychovávali v sirotčinci v Debrecene. Už ako 15-ročný sa zapojil do robotníckeho hnutia. V roku 1927 vstúpil do sociálnodemokratiskej strany - Szociáldemokrata Párt (MSZDP). V roku 1939 ho zvolili za tajomníka „ Spoločnosti robotníkov potravinárskeho priemyslu” (Élelmezési Munkások Országos Szövetsége), od roku 1943 predseda. Od roku 1941 už pracoval v predsedníctve MSZDP v hlavnom meste. V tom istom roku bol aj na niekoľko mesiacov zatknutý, potom pokračoval vo svojej politickej činnosti na vidieku. Po obsadení Maďarska nemeckými jednotkami (19. marca 1944) bol internovaný v Nagykanizsa. Po vojne sa jeho politická kariéra rozbehla naplno. Do augusta 1945 bol celoštátnym tajomníkom, a potom do roku 1947 predsedom MSZDP. Marosán patril do skupiny socialistov ktorí inklinovali ku komunistom a podporoval zjednotenie s Magyar Kommunista Párt (MKP). Od 10 marca 1948 bol podpredsedom prípravného výboru pre zlúčenie strán. Po fúzii strán v júni 1948 vznikla Magyar Dolgozók Pártja (MDP) – Maďarská robotnícka strana. Predsedom sa stal Szakasits Árpád a čoskoro aj vylúčili zo strany všetkých socialistov ktorí neboli komunistický nadšenci. Marosán sa stal od 18 augusta 1948 do 1 júla 1949 prvým tajomníkom budapeštianskej MDP, a potom do 4 augusta 1949 pôsobil na poste ministra ľahkého priemyslu. Od mája 1950 bol členom ústredného výboru MDP vo funkcii vedúceho oddelenia administratívy O dva mesiace na to, v čase vrcholu Rákosiho stalinistickej hrôzovlády, ho stihol osud ostatných bývalých socialistov. 7 júla ho zatkla tajná polícia (ÁVH). 24. novembra ho súd prvej inštancie odsúdil k trestu smrti, čo potvrdil aj druhý súd 11. decembra, no potom bez ďalšeiho pojednávania mu zmenili trest na doživotie. Po odsúdení kultu osobnosti na XX.zjazde KSSZ 29. marca 1956 mu trest prerušili. Po prepustení ponúkol svoje služby strane. Na rokovaní ústredného výboru 18. - 21. júla ho zvolili za člena a od 30 júla bol podpredsedom rady ministrov. Na zasadaní politbyra 23. októbra 1956 po návšteve Juhoslávie Jánosa Kádára a Ernő Gerőa, Marosán žiadal zákaz študentských demonštrácií a zákrok armády včíetne streľby do študentov. Keď moc prešla do rúk nového reformného premiéra Imre Nagya, Marosána vykázali zo strany. Spojil sa s Kádárom, ktorý sa dal do služieb Sovietov a stal sa členom kolaborantskej vlády (Maďarská revolučná robotnícko – roľnícka vláda) Jánosa Kádára. Po návrate moci radikálnych komunistov bol Marosán jedným z najagresívnejších politikov. So súhlasom Kádára nechal 8. decembra 1956 v meste Salgótarján strieľať do demonštrantov. Zásah si vyžiadal 131 obetí. V nasledujúcich dňoch represie pokračovali aj v iných mestách. Od februára 1957 bol druhým najmocnejším mužom po Kádárovi. Od tohoto času vystriedal viacero významných postov včítane ministerského (1960). Obrat v jeho politickej kariére nastal 11. -12. októbra 1962, keď ho vylúčili z ústredného výboru a zbavili všetkých významných funkcií a služobného auta. Formálne ešte zostal podpredsedom rady ministrov do konca roka. V roku 1964 sa ešte zúčastnil osláv VOSR v Moskve, no konsolidovaný Kádárov režim už nestál o jeho vyhrážky a demagogické služby. V roku 1964 vystúpil z MSZMP (Magyar szocialista munkás párt) – Maďarská socialistická robotnícka strana. V roku 1968 napísal autobiografiu, ktorú mu dovolili vydať až v roku 1972. Ešte v tom istom roku sa vrátil do MSZMP. Kádár v rokoch 1969 a 1970 sa pokúsil urobiť gesto zmierenia so starými komunistami tvrdej línie a vyznamenal Marosána. Ten ale vyznamenanie neprijal, nakoľko mu ho nedoručil osobne János Kádár. Neskôr sa mu zavďačovali vydávaním jeho písaní nevalnej hodnoty: 1979 - Ember és kenyér (Človek a chlieb), 1984 - A mozgalom (Hnutie), 1988 - Nincs visszaút (Niet cesty späť), 1989 - A tanúk még élnek (Svedkovia ešte žijú) a Fel kellett állnom (Musím sa postaviť). Podľa kritikov jeho práce nemajú literárnu hodnotu, ba ani faktografickú. Nič nekonkretizuje a seba romanticky vykresľuje ako najlepšieho. Ostatní sú zlí on je dobrý. Takto chce sa zbaviť zodpovednosti za svoje zločiny. Satirický pocit má čitateľ, ktorý prežil túto dobu. V roku 1989 bol Marosán proti rozpusteniu MSZMP a neprestúpil do novej MSZP (Magyar szocialista párt). Tento komunistický zločinec zomrel bez potrestania v Budapešti 20. decembra 1992. Štefan Rencz