Imre Nagy

Imre Nagy bol maďarský ministerský predseda, reformný komunistický politik, oponent stalinistického diktátora Mátyás Rákosi, ekonóm, univerzitný profesor a riadny člen Akadémie vied, ktorý sa počas maďarského povstania v októbri 1956 postavil na stranu povstalcov a vyhlásil neutralitu Maďarska. V roku 1958 ho vo vykonštruovanom procese odsúdili k trestu smrti a popravili. Dnes je Imre Nagy považovaný za hrdinu Maďarského národa. Imre Nagy sa narodil dňa 7. júna 1896 v meste Kaposvár vo vtedajšom Uhorskom kráľovstve do rodiny chudobných sedliakov. Jeho matka, kým sa nevydala, bola slúžkou u podžupana, otec bol sluhom, neskôr pracoval na pošte ako opravár. Po štúdiách nastúpil základnú vojenskú službu do Rakúsko-Uhorskej armády k 44. pešiemu pluku v Kaposvári, s ktorým bol odvelený na taliansky front. Tu bol aj ranený a poslali ho do nemocnice v Ljubljane. Po uzdravení sa mal vrátiť na taliansky front, ale požiadal aby ho poslali na východný. Tým ale bol vybraný do kurzu v Székesfehérvári. Okamžite odcestoval, ale miesto krátkeho kurzu odišiel domov. Po návrate k materskej jednotke dostal 6 dní väzenia. Potom ho poslali na východný front. 28. júla 1916 bol ranený a liečil sa v Kursku. Tu sa začal aj intenzívne učiť ruštinu. V júni 1918 vstúpil do maďarskej sekcie ruskej komunistickej strany - Szibéria Külföldi Munkásainak Kommunista (Szociáldemokrata) Pártja. Od marca roku 1918 slúžil v Červenej garde (Vörös Gárda). Potom 4 mesiace bojoval v Červenej armáde na Ďalekom východe, a v septembri 1918 padol do českého zajatia odkiaľ bol prepustený nasledujúci rok. Dňa 10. mája 1920 sa stal členom ruskej boľševickej strany. Neskôr sa vrátil späť do Maďarska kde pracoval ako úradník poisťovne v Kaposvári (Első Magyar Általános Biztosító Társaság), a zároveň vyvíjal legálne politickú činnosť v MSZDP (Magyarországi Szociáldemokrata Párt). V rokoch 1921 až 1927 bol niekoľkokrát väznený z politických dôvodov. Roku 1925 vstúpil do komunistickej Magyarország Szocialista Munkáspárt . Vďaka svojmu členstvu bol po zákaze strany dňa 10. marca 1927 na krátku dobu zatknutý. Po svojom májovom prepustení emigroval do Viedne, odkiaľ sa mnohokrát ilegálne vracal do Maďarska. Aj ako emigrant naďalej viedol politickú činnosť. V rokoch 1928 -1929 bol dokonca v emigrácii predsedom poľnohospodárskej sekcie KMP. Roku 1930 je poslaný ako delegát na kongres do Moskvy. Tu nakoniec zostal v emigrácii až do roku 1944 . Od roku 1930 pracoval v moskovskom Medzinárodnom poľnohospodárskom ústave Kominterny . V roku 1936 bol na základe udania Bélu Kuna z tejto práce prepustený a vylúčený zo strany, údajne preto, že neprijal sovietske občianstvo a jeho žena často cestovala do Maďarska. 3. februára 1939 bol však do strany opäť prijatý. Následne pracoval v Maďarskom rozhlase v Moskve. Roku 1941 vstúpil do Červenej armády, ale nebol u bojových jednotiek. Na jeseň roku 1944 vypracoval všeobecný plán pre pozemkovú reformu v povojnovom Maďarsku. 27. októbra 1944 odcestoval s Ernő Gerő, József Révai a Vas Zoltán do Szegedu, kde začali organizovať komunistickú stranu. Keď v decembri 1944 vznikla v Debrecíne takzvaná Dočasná vláda, Imre Nagy sa stal jej ministrom poľnohospodárstva a dňa 15. marca 1945 oznámil svoju pozemkovú reformu. Od leta 1945 sa pohyboval v najužšom vedení Magyar Kommunista Párt . Niekoľko mesiacov bol tiež ministrom vnútra. Dňa 16. septembra 1947 bol zvolený za predsedu Národného zhromaždenia, túto funkciu vykonával až do roku 1949 kedy bol za svoje názory vylúčený z politického výboru. Od roku 1950 je znovu členom politbyra. V auguste 1952 bol za ministerského predsedu zvolený Mátyás Rákosi, a v novembri bol Imre Nagy menovaný jeho námestníkom. Po smrti Stalina v marci 1953, bol na priamy rozkaz nového vodcu ZSSR, Nikita Chruščovv júni Rákosi odvolaný, a novým premiérom sa stal Imre Nagy, ale zarytý stalinista Rákosi zostal naďalej generálnym tajomníkom MDP. Po ďalšie tri roky súperil s Nagyom o moc. Imre Nagy predstavoval nový smer a vo svojej funkcii vykonal rad reforiem. Zrušil štátnu kontrolu nad médiami a podporil verejnú diskusiu o politickej a ekonomickej reforme. Nechal tiež z väzenia prepustiť politických väzňov, zrušil pracovné tábory a začal hovoriť o slobodných voľbách a vystúpení Maďarska z Varšavskej zmluvy. V roku už 1955 verejne hovoril aj o možnosti Maďarska "prijať štatút neutrality podľa rakúskeho vzoru". Táto Nagyova politika sa samozrejme nepáčila stalinistom na čele s Rákosim. Dňa 9. marca 1955 Rákosi menom ÚV Maďarskej robotníckej strany (Magyar Dolgozók Pártja) Nagya obvinil z revizionizmu, protisocialistického nacionalizmu a zo zlej hospodárskej situácie v krajine. Komunistická tlač tento útok podporila, a 18. apríla bol po jednotnom hlasovaní Národného zhromaždenia Imre Nagy zosadený z postu premiéra. Novým ministerským predsedom sa stal András Hegedűs. Potom čo 25. februára 1956 Nikita Chruščov predniesol tajný prejav na XX. zjazde KSSZ a vystúpil proti kultu osobnosti, bol v júli 1956 priamo na sovietsky rozkaz Rákosi odvolaný zo všetkých svojich straníckych funkcií "zo zdravotných dôvodov" , a následne poslaný do ZSSR na „liečenie“, Už 18. júla 1956 bol do funkcie generálneho tajomníka MDP zvolený Rákosiho priateľ Ernő Gerő . Po tejto kozmetickej úprave sa už v Maďarsku množili demonštrácie obyvateľov proti komunistickému režimu. Tlak verejnosti si vynútil 6. októbra 1956 dôstojný pohreb László Rajka a ďalších nespravodlivo popravených vo vykonštruovaných politických. Objavili sa aj požiadavky na okamžitý odchod sovietskych vojsk a postavenie pred verejný súd s Mátyása Rákosiho a šéfa tajnej polície (ÁHV) Mihály Farkas. Na sile naberali aj požiadavky na slobodné voľby, zrušenie cenzúry a dôkladnú rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených. Dňa 13. októbra bol Imre Nagy opäť prijatý do strany. Maďarské povstanie začalo dňa 23. októbra 1956, kedy došlo najprv k pokojným demonštráciám spisovateľov a študentov. Popoludní sa už zhromaždilo 2000 ľudí pri pomníku generála Bema (protihabsburgský revolucionár v roku 1848), a potom davy pokračovali k budove parlamentu (Országház). K večeru sa demonštrácií zúčastnilo okolo 200 000 ľudí. Skupina študentov, ktorá sa domáhala verejného vysielania "Požiadaviek maďarských revolucionárov", bola zadržaná tajnou políciou ÁVH. Tá začala streľbu do demonštrantov domáhajúcich sa pred budovou rozhlasu o prepustenie študentov. Správa o tom sa rýchlo rozšírila a verejné protesty sa šírili Budapešťou a po celom Maďarsku. Nasledujúc deň 24. októbra sa Imre Nagy opäť stal premiérom. Stará vláda padla 25. októbra a nová Nagyova vláda bola ustanovená 27. októbra. Tá formálne rozpustila tajnú políciu (ÁVH) a vyhlásila zámer opustiť Varšavský pakt a znovu zaviesť slobodné voľby. Všetko nasvedčovalo že Maďarsko je na ceste k slobode, ale Moskva sa už pripravovala na inváziu o ktorej formálne rozhodnutie padlo 31. októbra. Nagy sa po počiatočnom váhaní nakoniec postavil na stranu ľudu. Dňa 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a jeho vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Nagyov stranícky kolega János Kádár potom čo 1. novembra uvítal vyhlásenia neutrality Maďarska, opustil vládne ústredie a odobral sa na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu, odkiaľ bol rýchlo prevezený do Moskvy. Vládna strana MDP (Magyar dolgozók pártja) sa 2. novembra pretransformovala na MSZMP (Magyar szocialista munkáspárt) . Dňa 4. novembra Kádár vytvoril kolaborantskú, tzv. "revolučnú robotnícko-roľnícku" vládu a povolal do krajiny sovietske jednotky, ktoré medzitým Budapest opustili. Dňa 4. novembra sa za úsvitu ozvalo rozhlasové vysielanie v ktorom Imre Nagy žiada západné štáty o pomoc. Neskôr sa ozval Kádárov hlas z vysielacej stanice v Szolnoku ktorý vyzýval menom novo utvorené revolučnej robotnícko-roľníckej vlády k boju proti kontrarevolúcii po boku sovietskej armády. Toho istého dňa Imre Nagy s celou rodinou našiel úkryt pred sovietskymi tankmi na juhoslovanskom veľvyslanectve v Budapešti. Potom čo mu Kádár sľúbil voľný beztrestný odchod z Maďarska, bol pomocou ľsti 22. novembra vylákaný von, porušiac dohodu s Juhosláviou, a okamžite zatknutý sovietskymi policajnými orgánmi vedenými osobne Ivanom A. Serovom, vtedajším šéfom KGB a ihneď prepravený do Rumunska, kde bol v domácom väzení. Tu sa ho viackrát pokúšali presvedčiť že bol kontrarevolucionár, ale on stále trval na tom, že to bola vôľa ľudu. 19. marca 1957 napísal listy predstaviteľom komunistických strán (ZSSR, Rumunsko, Československo, Poľsko, Rumunsko a Juhoslávia) a žiadal o medzinárodné vyšetrenie jeho prípadu. Rumuni jeho listy neodoslali. 27-29 marca 1957 sa Kádar dohodol s predstaviteľmi KSSZ, že Nagya treba postaviť pred súd. 9. apríla si to dal udobriť aj doma vo vedení MSZMP. 14. apríla potom previezli Imre Nagya do Budapešti. Vykonštruovaný proces s Imre Nagyom a jeho spolupracovníkmi sa konal v dňoch 9. až 15. júna 1958 za zatvorenými dverami. Všetci boli uznaní vinnými zo sprisahania, ktorého cieľom bolo zvrhnúť ľudovo demokratický režim a boli odsúdení na trest smrti. Bývalý premiér Imre Nagy, jeho poradca Miklós Gimes a minister obrany Pál Maléter boli popravení na druhý deň 16. júna 1958. Ostatní vládny spolupracovníci boli uväznení. Listy ktoré napísali na rozlúčku, neboli nikdy doručené adresátom. Telá popravených boli zabalené do asfaltového papiera, omotané drôtom a bez pohrebu zahrabané na dvore väznice Gyűjtőfogház na ulici Kozma č. 13 v budapeštianskej štvrti Kőbánya. Improvizované hroby zahádzali starým nábytkom a odpadkami. O dva roky neskôr, 24. februára 1961 telá vyhrabali a preniesli na cintorín Új köztemető v Rákoskeresztúre na parcelu č.301, ktorá je najďalej od vchodu a pochovali ich potupne tvárou dole a opatrili hroby falošnými údajmi. Na tomto mieste odpočíva mnoho predstaviteľov a bojovníkov Maďarského povstania. Ich telá tu zostali až do roku 1989. Po páde komunizmu presne po 31 rokoch od popravy, dňa 16. júna 1989 sa v Budapešti na Hősök tere (námestí hrdinov) konal za účasti 300 000 ľudí jedenásťhodinový pohreb Imre Nagya a ďalších zavraždených vodcov, vrátane prázdnej rakvy szmbolizujúcej všetkých neznámych bojovníkov povstania z roku 1956. Na tomto pohrebe vystúpil aj neskorší premiér, v tej dobe ešte mladý vysokoškolský študent Viktor Orbán so svojím prejavom, v ktorom otvorene vyhlásil, že je potrebné rokovať o stiahnutí sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom. Za svoje slová zožal búrlivý potlesk. Tento akt sa stal symbolom svitania na nové maďarské časy. János Kádár zomrel dňa 6. júla 1989, paradoxne v rovnaký deň, kedy bol oficiálne rehabilitovaný Imre Nagy, ktorého nechal v roku 1958 popraviť. Vo chvíli, keď maďarský Najvyšší súd oznamoval verdikt o rehabilitácii Imre Nagya, vstúpil do miestnosti neznámy muž a povedal: "Kádár je mŕtvy." V maďarskom autobiografickom filme - Nepohřbený muž (2004) ho stvárnil poľský herec Jan Nowicki. S použitím prekladov zo zahraničných zdrojov: Štefan Rencz