Ernő Gerő

Gerő Ernő bol maďarský komunistický politik, minister a dôstojník sovietskej tajnej služby NKVD. Narodil sa 8. júla 1898 ako Singer Ernő v židovskej rodine v obci Terbegec (dnes Trebušovce, okres Veľký Krtíš, Slovensko) vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Jeho otec Móric Singer bol bankovým úradníkom. Keď mal Ernő 12 rokov, umrela mu matka. Gymnázium absolvoval v Újpeste (dnes IV. obvod Budapešti). Potom začal študoval medicínu na Univerzite Petra Pázmánya (Királyi Magyar Pázmány Péter Tudományegyetem Orvostudományi Kar), ale v roku 1918 zanechal štúdium a vstúpil do socialistického zväzu mladých robotníkov (Szocialista Ifjúmunkások Szövetsége) a neskôr do komunistickej strany (Kommunisták Magyarországi Pártja). Počas boľševickej Maďarskej republiky rád (21. marec až 1. august 1919) pracoval v straníckom aparáte komunistického zväzu mladých robotníkov (Kommunista Ifjúmunkások Szövetsége) a bol aj delegátom na straníckom kongrese 20 - 22. júna 1919. V čase komúny bol aj vojakom maďarskej Červenej armády. Po páde Maďarskej republiky rád ušiel pred stíhaním do Viedne, kde sa zúčastnil komunistickej činnosti medzi maďarskými emigratmi. Pracoval v ústredí strany (Kommunista Ifjúmunkások Szövetsége) , neskôr ho poslali do Pozsony (Bratislava) kde sa zúčastnil na zakladaní slovenských a rumunských mládežníckych organizácií a časopisu „Ifjúmunkás“ (Mladý robotník), ktorý vychádzal v maďarskom a slovenskom jazyku. Z Viedne ho potom poslali pracovať do Bukurešti. Pri návrate ho zatkli na československých hraniciach, ale podarilo sa mu ujsť z bratislavského väzenia. Neskôr ho pri Passau zatkli nemeckí pohraničiari, keď s Frigyesom Karikásom cestoval na III. kongres Kominterny a vrátili do Rakúska, odkiaľ ho v roku 1922 vyhostili do Maďarska. V septembri ho s ďalšími sedemdesiatimi aktivistami zatkli a odsúdili na 15 rokov väzenia. V roku 1924 ho vyhostili do Sovietskeho zväzu. Tu sa zapísal do Medzinárodnej leninskej školy, prijal sovietske občianstvo a stal sa agentom smutne slávnej NKVD (predchodca KGB). Neskôr sa stal členom vedenia Komunistickej internacionály a pracoval v Belgicku, Francúzsku, Španielsku a Portugalsku. V čase španielskej občianskej vojny bol veliteľom medzinárodnej brigády a zároveň predstaviteľom NKVD v Španielsku. V tejto pozícii viedol nemilostrdný boj proti tzv. trockistom, ktorý bojovali tiež proti režimu Francisca Franca. Touto činnosťou si vyslúžil meno „barcelonský kat“. V rokoch 1939-1941 bol zástupcom maďarských komunistov v Komunistickej internacionále a redaktorom časopisu Új hang (Nový hlas), ktorý vydával pre maďarských emigrantov - komunistov žijúcich v ZSSR. V novembri 1944 sa zúčastnil jednania o pokoji zbraní a mierových jednaní so ZSSR, a následne v Szegede založil spolu s Mihályom Farkasom, Imre Nagyom a Józsefom Révaiom nové vedenie MKP (komunistickej strany). Po roku 1945 zohral dôležitú úlohu pri prevzatí moci komunistami v Maďarsku. V rokoch 1945-1949 bol ministrom dopravy, 1948-1949 bol ministrom financií, 1952-1954 bol námestníkom ministerského predsedu. V rokoch 1954 až 1956 bol vo vedení MDP (maďarská robotnícka strana) predsedom hospodárskeho výboru, kde sa snažil zvrátiť reformy uskutočnené Imre Nagyom v čase, keď bol premiérom. Po páde Rákosiho (na príkaz Chruščova) v júli roku 1956 sa stal prvým tajomníkom MDP (Magyar Dolgozók Pártja) a pokračoval v tvrdej línii svojho predchodcu, no napriek tomu nesplnil sovietske očakávania. Po vypuknutí povstania 23. októbra 1956 mal o 2 dni rozhlasový prejav, v ktorom udalosti nazval kontrarevolúciou, čím pobúril verejnosť a začal strácať pôdu pod nohami. Keď počas jednania so Sovietmi, Anastasom Mikojanom a Michajlom Suslovom, v ústredí strany dopadli prvé strely aj do rokovacej sály, okamžite ho odvolali zo všetkých funkcií. Čoskoro na to ušiel do ZSSR. 9. mája 1957 ho zbavili poslaneckého mandátu. V roku 1960 sa vrátil domov, ale reštaurovaný komunistický režim vedený Jánosom Kádárom ho už nepripustil k moci. V roku 1962 ho vylúčili z komunistickej strany MSZMP (Magyar szocialista munkáspárt - maďarskej socialistickej robotníckej strany). Obvinili ho z toho, že keď bol od roku 1953 ministrom vnútra, niesol podiel viny na vykonštruovaných politických procesoch, a neskôr bránil v rehabilitácii ich obetí. Ďalej sa podieľal na likvidácii apolitickej Maďarskej akadémie vied - Magyar Tudományos Akadémia (MTA), ktorej bol aj členom. Túto nahradil v roku 1948 inštitúciou Magyar Tudományos Tanács (MTT), ktorú viedlo už 6-členné stranícke kolégium. V roku 1948 ho vyznamenali Kossuthovou cenou prvého stupňa. Po opustení vysokej politiky žil z prekladateľskej činnosti, neskôr pracoval ako knihovník. Napriek svojim zločinom nebol nikdy braný k zodpovednosti. Zomrel v Budapešti 12. marca 1980 na rakovinu pečene (podľa iných na cirhózu pečene alkoholického pôvodu)