Michail Tuchačevskij

Michail Nikolajevič Tuchačevskij bol ruský a neskôr sovietsky armádny dôstojník a veliteľ. Bol pokrokovým teoretikom a autorom reforiem Červenej armády na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Narodil v rodine aristokratov poľského pôvodu na západ od Moskvy v Smolensku. Počas prvej svetovej vojny bol niekoľkokrát vyznamenaný za odvahu. Slúžil v strážnom regimente. V roku 1915 padol do nemeckého zajatia. Zo zajatia sa niekoľkokrát pokúsil utiecť, až bol napokon presunutý do ingolstadtskej pevnosti, kde bol zajatý tiež francúzsky dôstojník Charles de Gaull, neskorší prezident Francúzska. Až na piaty pokus sa mu podarilo ujsť do Ruska cez Švajčiarsko, Francúzsko, Veľkú Britániu a Švédsko v roku 1917, kde sa po boľševickej revolúcii pripojil k boľševikom. Oni ho potom dosadili ako dôstojníka Červenej armády, v ktorej vďaka svojím vojenským schopnostiam rýchlo postupoval na stupnici vojenských hodností. Počas občianskej vojny v Rusku, mal na starosti obranu Moskvy. V júni roku 1918 sa stal veliteľom 1. armády, ktorá viedla boje aj s československými légiami. Táto armáda sa pod útokmi nepriateľa prakticky rozpadala. Tuchačevskij obnovil disciplínu (za cenu takých opatrení, ako boli popravy nižších dôstojníkov). V septembri roku 1918 sa mu podarilo dobiť rodné mesto Vladimira Iľiča Lenina (Uljanova), Simbirsk. Za tento čin bol vyhlásený za vynikajúceho vojvodcu a vyniesla ho na boľševické nebesá. Viedol kampaň, ktorej cieľom bolo dobytie Sibíri z rúk admirála A. V. Kolčaka, potom sa podieľal na bojoch proti generálovi A. I. Denikinovi na Kryme. Svoje víťazstvá však dosahoval veľmi bezohľadnými metódami, za veľkého počtu mŕtvych, a útočil, len keď si bol istý víťazstvom. V rusko-poľskej vojnu mu Lev Trockij (Lev Davidovč Brojštejn), ľudový komisár pre armádu, zveril do rúk velenie 5. armády, s ktorou sa prebil až k Varšave. Tu nastal veľký okamih jeho kariéry. Stál pred rozhodnutím zaútočiť na Varšavu alebo nie. Prekvapivo sa rozhodol na Varšavu nezaútočiť, čím prekvapil aj vedenie v Moskve. Rozhodol sa tak preto, lebo prístav Gdaňsk bol stále voľný a jeho armáda nebola dosť silná, aby dokázala obkľúčiť Varšavu. Z prístavu mohli do Varšavy stále prúdiť zásoby. Keďže poľská armáda už bola na kolenách, Tuchačevskij sa už nemal čoho báť, a tak sa rozhodol najprv obsadiť prístav Gdaňsk. Počas tejto vojny sa prvýkrát dostal do sporu so Stalinom. 5. armáda ktorej velil, bola stále oslabovaná zo strany Stalina, ktorý velil útoku na Ľvov a svoje úlohy zvládal iba s ťažkosťami. Stalin si totiž vďaka svojmu vyššiemu politickému stupienku sťahoval jednotky od Tuchačevskému pod svoje velenie. Jeho neschopnosť velenia spôsobovala priveľké straty a preto si musel "požičiavať" jednotky z 5. armády. Stalin svojvoľne a bez jeho vedomia odobral jeho ľavému krídlu Buďonného jazdeckú armádu a kriticky ho oslabil. Prielom na tejto časti bojiska potom rozhodol bitku. Maršál Piłsudský však neďaleko od Varšavy tajne verboval malú armádu, pôvodne na ochranu Varšavy. Keď sa však Piłsudský dozvedel o manévroch 5. armády, rozhodol sa napadnúť ju odzadu a nepripravenú. 5. armáda bola obkľúčená a rozdrvená. Tuchačevskij túžil po pomste, avšak jeho novonaverbovaná armáda bola z nedostatku času slabo pripravená, a preto bola odsúdená na zánik. To sa ukázalo pravdou v bitke na rieke Nemen. Po tejto bitke bolo boľševické Rusko prinútene prijať poľské podmienky prímeria a neskôr mier. Tu vzniklo nepriateľstvo medzi Stalinom a Tuchačevským, ktoré zrejme nikdy neskončilo. Po vojne sa Tuchačevskij so Stalinom začali vzájomne obviňovať zo zavinenia neúspechu vo vojne, a Tuchačevskému sa stala hádka zo Stalinom osudnou. Od roku 1925 bol hlavou Červenej armády, s ktorej sa snažil vytvoriť profesionálne, dobre fungujúce vojsko. V roku 1931 dostal hlavnú úlohu pri reformách sovietskej armády. Chcel presadiť svoje moderné ponímanie vojny a spôsobu nasadenia tankov a letectva. V roku 1935 sa dostal na vrchol svojej kariéry, keď bol povýšený na maršala Zväzu Sovietskych Socialistických Republík. V roku 1936 sa vydal na návštevu Francúzska, Británie a nakoniec aj Nemecka, čo Stalin náležite aj využil. Nezaváhal, konečne nastala chvíľa pomsty, keď má zámienku. Údajne sa na týchto cestách spojil s mimoruskými odbojovými organizáciami a začal pripravovať plány k odstráneniu samotného Stalina a jeho režimu. Tak odôvodnili jeho zatknutie. Po návrate do ZSSR bol 22. mája 1937 Tuchačevskij zatknutý a obvinený so spolupráce s trockistami a špináže v prospech nacistického Nemecka. Po tajnom vyšetrovaní bol spoločne s ďalšími 8 veliteľmi popravený dňa 12. júna 1937. Jeho likvidácia bola začiatkom krvavej kampane počas ktorej sa Stalin „zbavil“ veľkej časti svojho dôstojníckeho zboru. Po vojne sa zistilo, že aj Nemecko malo podiel na jeho odstránení. Vo falšovateľskej dielni Reinhardta Heydricha vyrobili falošné usvedčujúce dokumenty o pôsobení Tuchačevského počas študijného pobytu v Nemecku (počas tzv. Weimarskej socialistickej republiky Rusko a Nemecko spolupracovalo vo vývoji vojenskej techniky), ktoré posunuli k Benešovi. Ten dokumenty poslal Stalinovi. Nemci si takto pripravili pôdu pred útokom na Sovietsky zväz, čo sa aj ukázalo v prvých mesiacoch po napadnutí. Nemecké vojská pre absenciu odborníkov nového štýlu vedenia vojny v ruskom dôstojníckom zbore, sa dostali v priebehu niekoľkých mesiacov až pod Moskvu. Štefan Rencz