Veriko Andžaparidze

Významná gruzínska herečka, veľká divadelná tragédka, Národná umelkyňa ZSSR, matka rovnako známej herečky Sofiko Čiaureli. Narodila sa v meste Kutajs v rodine notára. Herectvo študovala v dramatickom štúdiu Malého divadla S. Ajdarova v Moskve. V revolučných časoch sa vrátila do Gruzie a poračovala v štúdiu herecta v kurze G. Džabadariho v Tbilisi. Tu sa zoznámila so svojim budúcim manželom Michailom Čiaurelim. V rokoch 1920-27 hrala v Divadle Rustaveliho v Tbilisi, odkiaľ prešla do tbiliského Divadla Mardžanišviliho, v ktorom neskôr pôsobila ako jeho režisérka a v rokoch 1957-60 ako riaditeľka. V r. 1933 začala pracovať aj v Moskovskom realistickom divadle pod vedením Nikolaja Ochlopkova. Táto spolupráca žiaľ pre názorové rozdiely netrvala dlho. Pôsobila tiež ako pedagóg Tbiliského divadelného inštitútu Š. Rustaveliho. V r. 1992 bola v ankete encyklopédie „Who is who“ v Londýne Anglickou akadémiou umenia zaradená do desiatky najlepších herečiek 20 storočia. Bola jednou z najvýraznejších predstaviteliek gruzínskej hereckej kultúry. Na javisku hrala v hrách Hamlet, Othelo, Médea, Antónius a Kleopatra, Matka, Dáma s kaméliami, Stromy zomierajú postojačky a iné. Bola univerzálnou herečkou so zaujímavo zafareným hlasom. Dokázala sa blysnúť v tragédii (Margaréta v Dáme s kaméliami a vzápätí rozosmiať publikum ďalšou postavou v komédii (Figarova svadba. Ako režisérka naštudovala s hereckou skupinou Schillerovu drámu Do Carlos, Premenu A.Sumbatova-Južina. K stému výročiu narodenia svojho učiteľa Mardžanišviliho pripravila obnovenú premiéru jeho hry „Uriel Akosta“. Jej obľúbenú hlavnú postavu Judity stvárnila jej dcéra Sofiko Čiaureli. Hoci uprednostňovala divadelnú tvorbu, pracovala aj pre film. A to najmä v snímkach svojho manžela M. Čiaureliho. Stvárnila postavy vo filmoch ako „Pád Berlína“ (1949), „Stretnutie s minulosťou“ (1966), v komédii „Nebuď smutný!“ (1969), v dráme „Pokánie“ (1984)“, či v „Legende o Suramskej pevnosti“ (1984). Stala sa legendou gruzínskeho divadla a filmu. Takmer 70 rokov zo svojho života prežila na javisku. Získala uznanie svojho národa, ktorý ju volal jednoducho Veriko, či Matka Gruzínska. Pochovaná je v Tbilisi v Panteóne dejateľov gruzínskej kultúry na hore Mtacminda. Zdroj: Richard Blech a kol.: Encyklopédia filmu, nakl. Obzor 1993 Časopis Ekran, www.peoples.ru, www.kinoexpert.ru, www.rusactors.ru