Ludvík Svoboda

Ludvík Svoboda bol československý generál a prezident, nositeľ titulov hrdina ČSSR a ZSSR. V rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom ČSSR. Narodil sa v Hroznatíne na Českomoravskej vysočine. Študoval na vyššej poľnohospodárskej škole. V roku 1915 nastúpil do rakúsko-uhorskej armády a stal sa účastníkom prvej svetovej vojny, kde bol na východnom fronte zajatý. V roku 1916 vstúpil do Československých légií v Rusku. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil Československa. Po návrate a demobilizácii pracoval na otcovom hospodárstve. V roku 1921 sa vrátil do československej armády, slúžil na Podkarpatskej Rusi (1923 - 31), neskôr vyučoval na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave (1931 - 34). Od roku 1934 do 1938 bol veliteľom práporu v Kroměříži. Po rozbití Československa nemeckou armádou sa podieľal na ilegálnych aktivitách a v júni 1939 emigroval do Poľska, kde organizoval česko - slovenskú jednotku. Po porážke Poľska v úvode bol zajatý Červenou armádou, internovaný a odsúdený na smrť ako špión, no rozsudok však bol zrušený (špekuluje sa, že Svoboda bol agentom sovietskej kontrarozviedky). Keď Nemecko v roku 1941 prepadlo ZSSR, vstúpil do novoustavených bojových jednotiek Čechoslovákov bojujúcich po boku Červenej armády, kde rýchlo stúpal v hodnostiach. V decembri 1941 prevelený do Buzuluku, kde sa formovala vznikajúca československá jednotka. Po jej sformovaní v hodnosti plukovníka sa stal jej veliteľom. 10. apríla 1944 vznikol 1. česko-slovenského armádny zbor, kde už velil Svoboda v hodnosti brigádneho generála. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie,kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Československa. V roku 1945 sa stal divíznym generálom a vo vláde Zdeňka Fierliengera ustanovenej 4. apríla 1945 v Košiciach sa stal ministrom obrany ČSR ako nestranník, hoci je pravdepodobné, že v tom čase už bol tajným členom KSČ. Jeho lojalita ku KSČ, ktorej si demokratické strany neboli vedomé, bola jedným z kľúčových prvkov vo februárovom prevrate. Zato ho niektorí pokladajú za komunistického trójskeho koňa vo vláde a v armáde. Oficiálne vstúpil do KSČ 11. októbra 1948. V 50. rokoch bol odstránený z politiky a krátky čas, počas procesu s Rudolfom Slánským, väznený. Po prepustení pracoval ako pomocný robotník a účtovník na JZD v Hroznatíne. Počas Pražskej jari bol 30. marca 1968 zvolený za prezidenta po abdikácii Antonína Novotného. Počas augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka a Aloisa Indru, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975, keď sa napriek dlhodobým zdravotným problémom odmietal vzdať prezidentskej funkcie, Federálne zhromaždenie prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol zbavený prezidentskej funkcie.