Vasilij Šukšin

25.7.1929 dedina Srostki, Altajský kraj – 2.10.1974 stanica Kletská, Volgogradská oblasť. Ruský spisovateľ, scenárista, herec a režisér, laureát rôznych ocenení. Jeho rodičia boli roľníkmi. V r. 1930 vstúpili do kolchozu, v ktorom otec začal pracovať ako mechanizátor. V dedine si ho vážili, no ani to ho nezachránilo od represií. V r. 1933 ho zavreli. Nešťastná matka, ktorá ostala sama s dvoma malými deťmi, nemala od koho očakávať pomoc, jej sestry mali po sedem detí. Rozmýšľala o samovražde a o tom, že deti otrávi, no nakoniec sa spamätala a znovu sa vydala. Šukšin otčima spomínal v dobrom, veď z lásky si vzal vdovu s dvoma deťmi. No začala sa vojna a otčim odišiel na front. Po roku prišlo oznámenie o jeho úmrtí. A tak sa stal 13-ročný Vasilij živiteľom v dome. Vyrastal mĺkvy, uzamknutý do seba, od rovesníkov žiadal, aby ho nevolali Vasja ale celým menom Vasilij. V pätnástich rokoch sa zaľúbil do dievčinky z dediny, Máši Šumskej. O rok neskôr odišiel „medzi ľudí“. V r. 1945 – 47 sa učil v automobilovom učilišti, no nedokázal ho ukončiť. Školu musel prerušiť, aby uživil rodinu. Pracoval v závode na výrobu turbín v Kaluge a potom v závode na výrobu traktorov vo Vladimíre. Niekoľko mesiacov robil na stavbe elektrostanice železnice a potom zase na stavbe železničnej dráhy. Tam ho zastihov povolávací príkaz do armády. Vyškolil sa za radistu a dostal sa k časti Čiernomorskej flotily dislokovanej v Sevastopoli. Celý čas si dopisoval s Mášou. V r. 1953 sa u neho prejavili problémy so žalúdkom. Lekárska komisia ho po preliečení uvoľnila zo služby. Po návrate domov sa oženil s Mášou. Vasilij externe zložil skúšky aby skončil školu a začal vyučovať v škole pracujúcej mládeže Ruský jazyk. Dokonca nejaký čas pôsobil ako jej riaditeľ. No časom pochopil, že to nie je správna práca pre neho. Rozhodol sa odcestovať do Moskvy a skúsiť šťastie vo VGIK-u. Komisii sa veľmi nepáčil, podľa nich bol málo sčítaní, čudovali sa ako mohol robiť riaditeľa školy. No po jeho strohej a úprimnej odpovedi sa Michail Romm rozhodol dať mu šancu. Po čase poslal domov list, v ktorom oznamuje, že stretol inú ženu a rozvádza sa. Ako herec debutoval vo filme „Tichý Don“ v r. 1956. O rok dostal ponuku hrať hlavnú úlohu vo filme „Vlaky sa vracajú“. Pred jeho premiérou sa opil, robil výtržnosti a musela ho zadržať milícia. Veliteľ ho pustil až potom, čo ho na ňu pozvali. Premiéra bola úspešná. Paralelne s úspechmi v kine sa vyvíjala sľubne aj literárna činnosť Šukšina. V novinách začal publikovať svoje príbehy. Jeho prvý zborník vyšiel v r. 1963 v nakladateľstve Mladá garda pod názvom „Dedinskí obyvatelia“. VGIK ukončil v r. 1960 a jeho diplomovou prácou bol krátkometrážny film „Z Lebiažeho oznamujú“. Na rozdiel od jeho herreckých prác nemal taký ohlas. Stvárnil postavy vo filmoch „Zlatý ešalon“, „Prostý príbeh“, „Vtedy boli stromy vysoké“ a iné. Na základe svojich opublikovaných príbehov v r. 1963 napísal scenár pre film „Poznám takého mladíka“. Hlavnú úlohu v ňom stvárnil jeho spolužiak L. Kuravľov. Nebol s filmom celkom spokojný, hoci kritiky boli priaznivé. Zmeny nastali v tom čase aj v jeho osobnom živote. Veľa sa hovorilo o jeho romániku s Bellou Achmadulinovou. Potom ho osud priviedol k jeho druhej manželke Viktórii Sofronovej. Ich manželstvo nezachránilo ani jej tehotenstvo. Pri natáčaní filmu „A aké je more“ sa zoznámil so svojou poslednou manželkou Lýdiou Fedosejevou. Zblížili sa už počas cesty na natáčanie, hoci herečka nemala o ňom predtým najlepšiu mienku. Medzitým sa mu z predchádzajúceho manželstva narodila dcérka Káťa. Sofronová vedela o jeho novom vzťahu a vyhnala ho. Naďalej však navštevoval svoju dcérku. V tom čase vychádza Šukšinova nová kniha „“Tam v diaľke...“ a na plátnach sa premieta film „Váš syn a brat“, za ktorý dostal prémiu bratov Vasilievovych. Vzápätí píše scenár pre historický film „Koniec Razina“. No jeho natáčanie sa odložilo na neurčitý čas. Aj to vplývalo na jeho pijanskú závislosť. Určitú dobu bol na tom veľmi zle. Zachránili ho jeho posledné dve deti, dcéry Máša a Oľga z manželstva s Fedosejevovou. Kvôli nim prestal potom, čo na prechádzke staršiu z nich stratil. Dcéru našťastie našiel a sľub, že viac piť nebude, dodržal až do svojej smrti. Nenarušil ho ani prípitkom v čase osláv. Narodenie dcér mu dalo krídla a natáčal svoje filmy i stvárňoval postavy vo filmoch cudzích. V r. 1969 znovu požiadal o natočenie filmu o Razinovi, no znovu musel točiť iný. Tentokrát to boli „Tresky-plesky“. Koncom r. 1972 prešiel z Kinoštúdia Gorkého na Mosfilm, pretože práve tam mu ponúkli pomoc pri realizácii vysnívaného Stepana Razina. Ale aj tu sa tento projekt ukázal byť zložitým. Kým sa analyzovali možnosti preň, začal Šukšin natáčať „Červenú kalinu“, v ktorej si zahral aj s Fedosejevovou. Film vyšiel na plátna v r. 1974 a doslova otriasol divákmi. Na VII Všezväzovom festivale v Baku získal film hlavnú cenu. Okrem nej získal ocenenia poľských kritikov – Varšavská siréna, cenu na festivale v západnom Berlíne a v Juhoslávii. V tomto období sa mu podarilo s rodinou presťahovať sa do nového, väčšieho bytu, vydať ďalšiu zbierku „Charaktery“ a stále sníval o svojom Razinovi. Cestoval od Donu, kde sa zúčastnil natáčania filmu „Bojovali za vlasť“, do Moskvy, kde rozbiehal prípravu na konečné natáčanie „Stepana Razina“, a do Leningradu na ďalšie natáčanie. V snímke „Bojovali za vlasť“ mu ostalo zahrať ešte v poslednej epizóde a 4.10. sa mal vrátiť domov do Moskvy. 1.10. ešte volal domov, aby sa informoval o deťoch. Jeho unavený organizmu nezvládol to šialené pracovné tempo. Keď ho bol kolega Burkov na druhý deň zobudiť, našiel ho už mŕtveho. Šukšin zomrel v spánku na zástavu srdca. člen MIA