Václav Táborský

Táborský Václav, rodným menom Špringl. Český scenárista, režisér a pedagóg žijúci v Kanade. Je manželom strihačky a režisérky Dagmary Táborskej (1935 – 2005). Počas štúdia na práve založenom FAMU (1947 – 1951) bol jedným z asistentov na filmoch Ďaleká cesta (r. Alfréd Radok) a Nemá barikáda (r. O. Vávra, obidva 1949). Absolvoval dokumentom Dedinská dopisovateľka (1952) o členke JZD na Rakovnícku, ktorá sa stala dopisovateľkou Poľnohospodárskych novín. Kameru mu robila spolužiačka, dnes svetoznáma fotografka Dagmar Hochová. Po povinnej vojenskej službe nastúpil do KF (1954 – 1968), najskôr do Spravodajského filmu, potom prešiel do SDF. Zozačiatku pre ČFT redigoval správy zo sveta, potom sa na príspevkoch aj podieľal. Desiatky šotov plnili funkciu bežného spravodajstva, niektoré, zväčša dlhšie fejtóny slúžili režimu. Začal točiť dokumenty (od 1957), okrem iných zo štafety pozdravov sovietskému ľudu k 40. výročiu Veľkej októbrovej revolúcie, k 60. výročiu našej kinematografie, ale i športové a kultúrne akcie ako o natáčaní filmu Sen noci svätojánskej Jiřího Trnku. S bratmi J. a E. Papouškovými sformuloval manifest zvaný Čas, sčasti ako reakciu na tzv. Iniciatívu, tá tvrdila, že film je len jeden, kládla na členov remeselné požiadavky. Naopak „časisté“ sa prikláňali k dynamickému prúdu zaznamenávacích metód a nechceli meniť, ani „nahrávať“ realitu, čo Táborský splnil. Fascinovaný možnosťami objektívu s dlhou ohniskovou vzdialenosťou sledovať dej „skrytou“ kamerou, natočil úsmevné pozorovateľské a neskôr i kritické dokumenty: Václavské námestie (1961), Dovolenka (1963), Hostinec, Nádražie (oba 1964), z ktorých nápadité Zablatené mesto (1963) z rodiaceho sídliska získalo Zlatého leva San Marco v Benátkach. Reportážne princípy a humor uplatnil i v cestopise Taliansko poklusom (1965), kde komentár nahovorili Miroslav Horníček a Ľubomír Lipský. Mimo filmov s komediálnou témou sa ostro a ironicky vyslovil k problému socialistického poľnohospodárstva. Voľná séria Stopy, Zaviate stopy (1963) bola jednou z prvých kritických sond v českom dokumentu a ešte kritickejšie zobrazil absurditu financovanie umenia a kultúry (Ty náš slon, 1963). Jasnými argumentmi vyvolal súcit s deťmi odloženými v tzv. týždenných jasliach: Čakajú každú nedeľu (1962). Dotkol sa i profilov povolania: montérov, prevádzajúcich elektrifikáciu železníc, vodičov nákladných áut či hudobníkov. Vzácne svedectvo priniesol portrét maliara Jána Zrzavého, ktorému vtedy bolo 73 rokov. Vydal sa i na pole hraného filmu: krátke snímky Hory, hory (1964), kde si zahral prvú roličku Jiří Menzel, Nápady čitateľa detektíviek podľa knihy Josefa Škvoreckého, ale i dva celovečerné filmy. Debutoval vo FSG príbeh troch chlapcov utekajúcich z domova Útek do vetru (1964), Strieborný lev na MFF v Benátkach. Zázračný hlavolam (1967) bol magicky ladený pohľad na stred sveta dospelých a detí. Na jar roku 1968 natočil vrcholný a posledný dokument Dejiny na osem. Vyšiel z faktov z ktorých sa stalo klišé, že dôležité okamžiky histórie sa odohrali v rokoch končiacich na číslo 8. To ho viedlo k humornej retrospektíve, posilnené anketou s náhodnými kolo idúcími. Komickosť vychádzala z konfrontácie historických mienených otázok a bezprostredných odpovedí mierených k súčasnosti. I dnes je vidieť atmosféra uvoľnenia za Pražskej jari, ale zamrazí pri vedomí ako rok 1968 dopadol. Za okupácie točil tanky brázdiacej pražskej ulice a sovietsky vlak s rušičkami, ktorý českí železničiari zastavili u Pardubíc. Krátko potom so ženou emigroval do Viedne. Po mesiaci sa presunuli do Montrealu a potom do Kitcheneru v Kanade (1969 – 1975), kde viedol film. oddelenie na Conestoga College. Išlo o 1. film školu v Kanade orientovanú výhradne na produkcii a jeho študent Barry Greenwald získal Zlatú palmu v Cannes za komédiu Metamorphosis. So ženou Dagmar, ktorá točila externé filmy pre National Film Board of Canada, východnou TV v Montreale a podieľala sa mj. na projektoch. A. Radoka, založili spoločnosť Sky productions. Žili potom v Ottawe (1975 – 1979), kde viedol film. katedru na Algonquin College. Potom sa usadil v Toronte ako prof. na film. oddelení Faculty of Arts York University (1980 – 1990), než odišiel do penzie. I tu mali jeho študenti úspechy. Udržoval styky s emigrantami, podieľal sa na čs. programoch na miestnych tv. kanáloch, publikoval v časopisoch Západ a Nový domov. Je autorom noviel a románov plných irónie a humoru. Publikoval i odborný text Mosaic in Media (1986), autobiografiu Pamäť točomana (2000) a knihu o posledných dňoch svojej ženy Život v predĺženom čase (2006). Založil Nadáciu Dagmar a Václava Táborských, ktorý každoročne udeľuje cenu najtalentovanejšie študentke FAMU a víťazovi kategórie dokumentárnych filmov na prehliadke študentských filmov FAMUfest. Patrí k podstatným tvorcom čs. dokumentu 60. rokov. Za kariéru natočil 82 krátkych filmov, 3 tv. komédie, veľa vzdelávacích a výchovných filmov a dva hrané filmy celovečerné. Za prínos českému dokumentu bol poctený až retrospektívne a ocenený Cenou Milana Maryšky na festivale dokumentárnych filmov NADOTEK v Ústi nad Orlicí (2007).