Ivo Trajkov

Dramaturg, producent, strihač, scenárista, režisér a pedagóg. Absolvoval réžiu na FAMU (1990) a usadil sa v Čechách. Hneď prvý hraný film Ján (1991) podľa scenára Vladislava Kučíka o seba upálení Jána Zajaca získal medzinárodný úspech: Cena za najlepší hraný film roku, Cena za réžiu na MFDF CIRCOM v Španielsku, Cena Histórie zeme na festivale v Japonsku a roku 1992 bol najpredávanejším filmom ČST. Ďalšia hraná tvorba mala u film. obci extrémne prijatie od odsúdení gangsterskej komédie Kanárska spojka (1993, Plyšový lev) až po uznaní na Finále Plzeň a dvoch nomináciach na Českého leva za psychologickú drámu Minulosť (1996), ktorý získal i ďalších 5 medzinárodných cien (Taliansko, Portugalsko, Švajčiarsko, USA, Kanada), a ďalší už medzinárodne koprodukčný film Veľká voda . Natočil i experimentálnu spoveď nezávislého filmára Movie (2007), magický príbeh zo súčasnosti Chvost jašterky (2009) a niekoľko tv. inscenácii. Významné bolo spolu založenie firmy World Circle Foundation (1994, WFC, s Vladimírom Chrenovským), kde je umeleckým riaditeľom. Producentsky sa podieľal na veľa svojich filmov ale i tv. hraných snímkov Jiřího Svobody a hlavne na cykloch dokumentov o neúspešných vynálezcoch Súmrak vynálezov (1966) či cez 70 portrétov Nevyjasnené úmrtia (1999 – 2000, 60 min.) resp. Predčasné úmrtia (2001 – 2002). Posledné dva získali niekoľko ocenení za najlepší dokumentárni cyklus (mj. zvláštna cena FITES, 2001) a poskytli šance mnohým filmárom (D. Bonaventura, K. Čtveráček, M. Dostál, M. Dušák, S. Lazarová, J. Niubó, J. D. Novotný, O. Sommerová, M. Zábranský). Obohacuje ju dramaturgický kľúč, ktorý vyberie len osobnosti, ktoré zomreli za nezvyklých okolností, resp. v druhom prípade, ktoré vzhľadom k životnému dielu zomreli predčasne. Prednosť spočíva v informatívnej a diváckej atraktívnej náplni a zároveň veľkých výberov. Prednosť dostali ľudia z kultúry, populárne osobnosti (Miloš Kopecký, Ľudvik Souček, Jiři Šlitr, Bohumil Hrabal, Jiři Štaidl, Karel Hoger, Peter Čapek, Karol Kryl, Jiří Hrzán). Trajkove vlastné dokumenty sa typovo blížia k publicistike. Produkoval a natáčal cyklus Povolanie reportér (1995 – 1996), ktorý na známych novinároch ukázal psychickú náročnosť profesie a bežal v rámci cyklu Klekánice. Po únose syna prezidenta SR Michala Kováča ml. pátral po pozadí kauzy Výpoveď utajeného svedka (1996). Zapojil sa do cyklu EGO, kde sa hrdinovia sami točili videokamerou. Autorské projekty tvorili i drobné série Fragmenty z Japonska a Fragmenty z Tuniska: snímok o homosexuálnom partnerstva Také normálne manželstvo (1995) a debut o hud. skupine Psi vojaci Zbohom a bedna. Rád skúšal experimentálne formy, mj. propagačný videofilm Laterny magiky pre turné v USA. Pôsobí i na FAMU ako pedagóg a vedúci katedry strihovej skladby.