Ivan Vojnár

Po absolvovaní kamery na FAMU (1965) asistoval na množstve filmov, okrem iných ako 2. kameraman Jozefa Ort - Šnepa vo filme Najkrásnejší vek (1969). Bol prijatý do FK (1984 – 1994) a skoro sa stal významným kameramanom so zmyslom pre situáciu a inovačnými postupmi v ich zachytení. Nezameral sa len na záznam, ale autorskú invenciu vtlačil desiatkam dokumentov estetickou a myšlienkovitú kvalitu. Za 20 rokov (1975 – 1995) pracoval s mnohými režisérmi a ovplyvnil výraz ich tvorby. Okrem iných filmy s V. Kvasničkom Majkyni chlapci (1987) a Aby si ľudia všimli (1988), živelný anketový film E. Feniča Vlak do dospelosti (1989) či situačný esej K. Vachka Nový hyperion alebo Rovnosť, voľnosť, bratstvo (1992). Zásadné bolo stretnutie s D. Vihanovou (napr. Otázky pre dve ženy, 1981 -Denne predstupujem pred tvoju tvár, 1992 - Premen priateľky Evy, 1989). Stal sa jej „dvorným“ kameramanom a dostal tvorivý priestor k hľadaniu adekvátneho zobrazovania rôznych rovín premýšľavých vnútorných sond. Rovnako ako J. Špáta sa rozhodol, ale až koncom 80. rokov, vyskúšať si aj réžiu. Začal s portrétom, ktorý nepripomínal tzv. televíznu tvorbu. Debut Sen o pierotovi (1988) o hercovi Boleslavovi Polívkovi, vtedy ešte skôr mímovým hercom, štylizácia a pojatie obrazu sa podieľalo na silnom emotívnom zážitku. Nápadito predstavil výtvarníka Petra Kavana (Krajina s ohňom, 1992), herca Jiřího Krytinářa (Nespavosť, 1993), mladých pražských divadelníkov (Herci, 1995). Od profilov prešiel k analýze spoločenských javov: ešte s J. Hovorkom natočil anketu Strach (1989), potom už sám variáciu na tému bezdomovcov Cesta (1992). Dozrieval tu osobitý rozprávačský štýl, blízky eseji, aby sa prejavil v mnohovýznamovom filme V záhrade (1995) o pacientoch psychiatrickej liečebne. Potom natočil diely do cyklusu OKO: ukrajinských robotníkov v ČR Ešte nezomrela Ukrajina (1999) a extrémy ČR novodobej histórie My, ľudia storočia (2000). Celovečerný dokument zaznamenal „pod dojmom chvíľ a udalostí“ zdanlivo bezbrehý prúd situácií s obyčajnými ľuďmi a intelektuálmi (1998 – 2000), aby vytvoril hrabalovský kaleidoskop o prelome milénia: Proroci a básnici Kapitoly z kalendára (2000). Medzinárodnú premiéru mal na prestížnom Filmovom festivale Rotterdam (2001), získal cenu divákov na MFDF Jihlava (2000) a čestné uznanie FITES. Ďalej film Rozpamätávanie (2006) je vedomým návratom k odkazu E. Schorma a jeho Zrkadlenia (1965). V dobe, keď televíznu tvorbu zahltili tzv. hovoriace hlavy a mnoho kameramanov rezignuje na vizualitu, sa rozhodol oživiť kedysi tak slávnu metódu filmovej ankety. V desiatkach prostredí natočil a dômyselne kompozične prepojil výpovede anonymných občanov o hľadaní šťastia a ideálu, čím sa dostal k obecnejšej úvahe o zmysle života a jeho naplnení. Pôvodný tv. film išiel do kín spolu s Schormovým inšpiračným dielom s názvom Rozpamätávanie na Zrkadlenie (2008). Neskôr točil experiment Cinematerapia (2010).