Pavel Štingl

Režisér, scenárista a producent, syn kameramanky Viery Štinglovej a bývalý manžel producentky Markéty Štinglovej. Po absolvovaní KDT FAMU (1985) pracoval externe pre KF, kde režíroval 5 monotematických spravodajstiev (1985 – 1987). Natáčal pre ČST resp. ČT, po založení vlastnej firmy K2, s.r.o. (1993), a ako producent. Je známy ako tvrdý vyjednávač, angažuje sa v hájení profesionálnych záujmov a je priekopníkom DVD kinodistribúcie dokumentov v ČR. Jedna časť tvorby súvisí s občianskými aktivitami. Natočil filmy Zoberte zo sebou kvetinu o študentskej manifestácii v novembri 1989 a Chaos o tzv. kríze ČT 2000, ktorý sa ČT zdráhala odvysielať. K cestám si vyberal zeme s autoritatívnymi režimami a zaujímal sa o osudy tých, ktorý sa snažia vzdorovať. V 90.rokoch sa ponoril do nedávnej histórie, zase s pohľadom na bez právo. Detailne skúmal film. archívy a o práci s nimi mal semináre na PedF UK v Prahe. Metodiku si vyskúšal na Starej histórii (1993) o vdove po Rudolfovi Slánskom a potom na 16. dieloch tv. cyklu Takí sme boli mi, dobrí rodáci alebo Z letopisov Máselné Lhoty (1996). Hľadal za každý povojnový rok životný príbeh mj. osud najslávnejšieho karosára vo Vysokom Mýte, ktorý si sám znárodnil fabriku (1948) a robotníci ho zvolili za riaditeľa, príbeh dedín na Českomoravskej vysočine, ktorý sa vzopreli kolektivizácii, zriadenie mauzólea Klementa Gottwalda. Významnejším príspevkom k histórii totalitnej éry bol portrét autora tzv. muklovskej literatúry Zaniknutý svet Karola Pecky (2000) v ktorom užíval i inscenačné prvky. Ako zvládal archívne fondy, častejšie sa ponáral do doby 2. svetovej vojny a prejavov nacistickej ideológie. Filmy sú výsledkom až detektívneho pátrania a prináša nové súvislosti: Príbeh stroskotancov Patrie (1996) vykresľuje osudy židovských utečencov z Európy roku 1940, ktorých po strastiplnej ceste odmietali Britovia prijať v Palestíne, aby nenahnevali Arabov, Denník pána Pfitznera (1998) o kariére zastupujúceho pražského primátora, kontroverzný príbeh Zlyhanie (2000) o parašutistovi Viliama Gerikova, ktorý podobne ako Čurda zradil, udával gestapu a roku 1947 bol odsúdený k smrti atď. Jedným zo životných diel Štingla je celovečerný česko – poľský epos Ghetto menom Baluty (2008) o bývalej zlodejskej štvrti v Lodži, z ktorých nacisti vytvorili židovské ghetto a nechali tu na smrť čakať na 200 000 Židov vrátane transportov od nás. S M. Jankom a fotografom Karlom Cudlínom vytvorili naliehavú správu o histórii i súčasnosti prekliateho miesta, ktoré sa opäť zmieta v kriminalite, alkoholizme a nezamestnanosti: nominácia na Českého leva (2008). Zaujíma ho i zdravotníctvo, ako naznačil absolventský film Naučiť sa báť (1985) o etike mladých doktorov. Zapodieval sa s nelegálnym obchodom s efedrinom vyrobeným vo výskumnom ústave, náročnou prácou neurochirurgov i prekonávaním telesného handicapu športom. Do cyklu GEN točil diel o onkológovi Josefovi Kouteckom (2002). Natočil i film k 650. výročiu založenia UK (Kameň a poznanie), o tzv. Tancujúcom dome, reportáž o zájazdu Divadla Na zábradlí do Ruska, portrét nevidomej maliarky, kedysi slávnej čs. atlétky Pavly Francovej – Valníčkovej, časozberný záznam vzniku sochy Franza Kafky v dielny Jaroslava Róna, portrét predčasne zosnulého herca ND a úsmevný pomník Járy Cimrmana. Dokončil i životný esej – ságu Suchá hora, dedina na konci trate o premenách svojráznej slovenskej obci v Roháčiach: sleduje tu osudy rodiny Harmatových a využil zábery, kde v 50, rokoch natočila jeho matka. Počin znamenal celovečerný hraný film s ochotníkmi Mier ich dušiam (2004). Štingl získal desiatky prestížnych cien. Prix 2000, Trilobit 2000, cenu na MTF v Hirošime 1991, Prix Taliansko, hlavnú cenu asociácie FIAT/IFTA obidve 1998. Je laureátom Rádu Bieleho Mamuta 2001. Patrí k významný osobnostiam nášho dokumentu. Často sním točia kameramani M. Kubala a M. Janek, strihači Milan Justín a Tonička Janková a dramaturgička H. Jemelíková.