Miroslav Zikmund

Po maturite začal študovať na Vysokej obchodnej škole v Prahe, kde so spolužiakom J. Hanzelkom mali plán precestovať všetky svetadiely a neskôr sa stali najslávnejšími cestovateľmi pod značkou H + Z. Po uzavretí vysokých škôl nacistami (1933) pracoval na porážkach, ako účtovník v Čs. zväze pre mlieko, tuky a vajcia v Uniexportu. Obidvaja sa zároveň pripravovali na cestu. Z cesty do Álp napísal aj prvý cestopis. Svitanie na obzoru (1944). Po vojne dokončil štúdium (1946, Ing.). Neskôr získali pre svoj zámer štátne orgány i Tatru, ktorá im zapožičala Tatru – 87. Na prvej ceste (1947 – 1950) naprieč Afrikou a Latinskou Amerikou vedľa článkov, reportáží do rozhlasu a kníh poslali i priviezli 16 000 m filmu. pásu z čoho vznikli tri celovečerné dokumenty a desať krátkych. Po návrate vo FSG dokončili filmy, Zikmund tu zostal a „voľbou sa stal Moravákom“. Druhú cestu (1959 – 1964) cez Áziu, Oceániu a SSSR, podnikli vo dvoch nákladných vozoch Tatra 805 a mj. priviezli jeden celovečerný a 137 krátkych filmov, pre ČST. V 60. rokoch sympatizovali s takzvaným reformným krídlom KSČ a v auguste 1968 sa Zikmund v rozhlasovom prejave rusky obrátil na Brežněva, Kosygina a akademikov Keldyša, Lavreťjeva a Kapicu, aby zastavili akciu, ktorá znamenala naše, ale ich poníženie. Potom normalizačný režim učinil všetko, aby ich mená vymazal z povedomia a aby im bola znemožnená verejná činnosť. Zikmund začal pátrať po koreňoch predkov a vytvárať bohatý archív, publikovať mohli iba v samizdatu. Po novembri 1989 sa rozhodol dokončiť svoj pôvodný plán a bez chorého Hanzelky vyrazil na tri cesty (1992, 1994, 1999) do Austrálie a na Nový Zéland. Napísal o tom tri knihy a natočil dokument Posledný kontinent (1994). Začal sa vracať na miesta, ktoré už navštívil a vydával i nové výbery reportáží. Jaromír Slomek s nimi napísal knižný rozhovor Život snov a skutočností (1997), kde vznikol o nich spomienkový film Sny a skutočnosti Hanzelku a Zikmunda a séria Svet očami Hanzelku a Zikmunda. Zúčastňoval sa nespočetných besied, festivalov, tzv. programov; je v kontakte s mnohými nadšencami a pokračovateľov, ktorý sa vydávali po ich stopách. Venovali rozsiahli archív zlínskému Múzeu juhovýchodnej Moravy (1995), ktoré pripravilo stálu výstavu s inžiniérmi Hanzelkom a Zikmundom piatimi svetadielmi, správu nad fondom prevzal Archiv H+Z. O ich odkaz sa stará rovnako zlínsky Klub H+Z (od 1998). Obidvaja získali za činnosť i dielo desiatky ocenení, z toho dve štátne ceny: Rád republiky (1953) a Medailu za zásluhy II. stupňa (1999). Spolu navštívili 83 zemí, 4 svetadiely a napísali 18 cestopisov. Natočili štyri celovečerné dokumenty a 147 krátkometrážnych filmov a tv. programov. Ide o jedinečnú legendu, ktorú nie je možné zopakovať, pretože tvorila výkladnú skriňu vtedajšej totality, kedy aj vycestovať bolo len pre vyvolených a k tomu patrí aj špecifická rola v čs. dokumentárnom filme.. Nikto doposiaľ v českej produkcii tak systematicky a v takej šírke nespracoval realitu z rôznych častí sveta v jednotnom žánri a pohľadu pre české publikum – žiadny dokument s touto tematikou nemal tu popularitu a reklamu, ako ich tri celovečerné filmy z prvej cesty: Afrika I. – Z Maroka na Kilimandžáro a Afrika II. - Z Argentíny do Mexika. Prvé dva uvidelo 776 000 divákov. Neboli filmármi, základy filmovej reči sa učili cestou, kde si vtedy kúpili aj kameru. Filmové pásy posielali režisérovi J. Novotnému do Štúdia populárnych vedeckých filmov v Gottwaldove a on ich na diaľku viedol a podieľal sa na dokončení filmov ako spolu režisér a časť druhej cesty s nimi dokonca aj absolvoval. Typologicky sú ich krátke filmy reportážami s dôrazom na edukatívnosť. Námetom je buď prírodovedná jednotlivosť, horúce pramene a veľa opíc na japonskom ostrove Kjúšú, popis výrobného procesu i ťažba cínu v Indonézii Bangka, práca redakcie japonského denníka, liečba vo vulkanických kúpeľov, závod slonov v cejlonskom Kolumbe, alebo etnografická správa o stretnutí s etnikom či kultúrou. Niektoré prerastajú celistvejším pohľadom na život obyvateľstva z reportáže z Indickej cesty. Tri prvé celovečerné filmy rozprávajú o expedícii a štvrtý je esej o prírodných krásach Kašmíru, ale i o sociálnych a politických podmienkach tejto zeme. Komentáre k nim sú svieže i humorné a celovečerné doplnila komponovaná hudba Zdenka Lišku a hlasy Karla Pecha, Jaromíra Spala, Karla Högera i Václava Vosku.