Stanislav Ljubšin

Národný umelec RSFSR, nositeľ mnohých ocenení za hereckú prácu. Narodil sa a vyrástol v podmoskovskej dedine Vladykino (dnes súčasť Moskvy). Ako najstaršie z troch detí v rodine kolchozníkov mal zodpovedný prístup k životu už v detstve. Vypomáhal v kolchoze ako pastier husí a keď bol starší aj rožného statku. Život v tom čase na dedine nebol ľahký. Jeho mama každý deň vstávala ráno o 4-tej a vracala sa z práce až k večeru. Času zaoberať sa s domom a deťmi mala málo. No i tak si našla čas s ostatnými ženami organizovať dramatický krúžok a ochotnícky vystupovať. Aj Stanislava priťahovalo ochotnícke divadlo. Hoci vyštudoval niečo iné, po odslúžení vojenskej služby poslal prihlášku do divadelnej školy. V r. 1959 ukončil Herecké učilište M. Ščepkina. Jeho diplomovou prácou bola úloha v hre „Optimistická tragédia“. Už v nej si ho všimol Oleg Tabakov, v tom čase pracujúci s mládežou a odporučil ho do divadla Sovremennik. Odohral tu 4 roky. Neskôr prešiel do Divadla na Taganke. Vo filme začal hrať krátko po skončení školy. Po niekoľkých neúspešných pokusoch mu popularitu priniesla postava vo filme „Zástava Iljiča“ alebo „Mám 20 rokov“. Prvý krát sa film objavil pod názvom Zástava Iljiča. Po kritike dokonca zo strany samotného Nikitu Chruščova a film prerobil a na plátna sa dostal pod novým názvom – Mám dvadsať rokov. Film dokonca dostal špeciálnu cenu na MFF v Benátkach. V 60-tych rokoch dostal priestor v niekoľkých filmoch s vojnovou tematikou, napr.: „Tretia raketa“, „Alpská balada“ a v seriáli „Štít a meč“, v ktorom stvárnil rozviedčíka Belova žijúceho v Berlíne pod menom Johann Weiss. V 70-tych rokoch a ponuky začali hrnúť. Veľmi dôležitým filmom pre jeho kariéru boli filmy „Červené námestie“ V. Ordynského, „Monológ“ I. Averbacha, „Step“ Sergeja Bondarčuka a ďalšie. Po odmlke na divadelnej scéne sa v r. 1974 stal hercom Divadla M. Jermolovej. Postupne sa vo svojej tvorbe prepracoval aj k réžii. Dlhé roky sa priatelil s V. Šukšinom a ten mu dal začiatkom 70-tych rokov scenár k filmu. Natočiť sa mu ho podarilo až o niekoľko rokov neskôr. Film „Zavolaj mi do svetlej diaľky“ vyšiel na obrazovkách a plátnach v r. 1977 po Šukšinovej smrti. Hlavnú postavu v ňom stvárnila jeho manželka – vdova Lýdia Fedosejeva-Šukšina. Film bol vysoko ocenený na domácej pôde i v zahraničí – na MFF v Manheime. Jednou z najlepších jeho hereckých prác bola postava Alexandra Iljina vo filme „5 večerov“ r. N. Michalkova. Okrem neho si v ňom zahrali Ľ. Gurčenko, V. Teličkina a ďalší známi herci. Snímka bola dokončená v rekordne krátkom čase – v priebehu 3 mesiacov, čo nijako neubralo na jej kvalite. Ljubšin bol vyhlásený v ankete časopisu Sovietskij ekran najlepším hercom r. 1979, film bol vyhlásený za najlepší na festivaloch v Bulharsku a v Poľsku o získal aj prémiu vo Francúzsku. V r. 1980 natočil svoj druhý film „Tri roky“. Popri tom hral na scéne MCHATu, no ubúdalo hereckých prác vo filme. Z posledných prác možno spomenúť filmy „Kin-dza-dza“, „Túžby idiota“, či „Jazdec menom Smrť“.