Michail Bojarskij

Michail Sergejevič Bojarskij 26.12.1949 Leningrad Zaslúžilý umelec a Národný umelec Ruskej federatívnej republiky. Pochádzal z hereckej rodiny Bojarských. Jeho otec Sergej Alexandrovič a strýko Nikolaj Alexandrovič boli hercami Divadla Viery Komissarževskej a matka bola herečkou Divadla komédie. Napriek hereckým tradíciám jeho rodičia nechceli, aby pokračoval v ich umeleckej dráhe. Verili, že bude hudobníkom a dali ho do hudobnej školy pri Konzervatóriu do triedy fortepiána. No po jjej absolvovaní sa Michail rozhodol študovať v Leningradskom inštitúte divadla a hudby. Rodičia sa rozhodli, že mu v tom nebudú brániť, ale že ho nebudú ani protežovať. Michail protekciu naozaaj nepotreboval. Skúšky zvládol výborne a stal sa študentom inštitútu. Po jeho absolvovaní sa dostal k režisérovi Divadla Lesovieta I. Vladimírovovi. Tak ako mnohí iní absolventi, aj on začínal v komparze a v masových scénach drámy „Zločin a trest“. Nikdy – ani v začiatkoch kariéry anni neskôr – nepovažoval takúto prácu za nedôstojnú. Veril, že aj najmenšej úlohy možno dať osobitný výraz. Neodmietal žiadnu epizódnu úlohu. Vo filme debutoval ešte ako budúci žiak v krátkometrážnom filme „Zápalky nie sú hračka pre deti“. Za skutočný debut však možno považovať postavu Taliana vo filme „Slamený klobúk, ktorý natočil v r. 1974. Popularitu získal o rok neskôr vďaka dvojdielnemu televíznemu filmu Vitalija Meľnikova „Starší syn“, kde stvárnil jednu z hlavných postáv Semjona po boku hercov ako Jevgenij Leonov, Svetlana Krjučková, Nikolaj Karačencov. Jeho scénické umenie sa prejavilo vo filmových rozprávkach. V r. 1975 si zahral postavu kocúra v „Novoročných príhodách Máši a Víťu“ a v r. 1976 pre zmenu vlka v muzikáli „Mama“, kde dokonca musel spievať v dvoch jazykoch a tancovať na ľade. Vďaka úspechom vo filme sa začala meniť aj jeho diadelná kariéra. Dostal niekoľko zaujímavých úloh, medzi nimi hlavnú postavu trubadúra v hre „Trubadúr a jeho priatelia“. Postavu princezny hrala Larisa Lupiannová, ktorá sa zanedlho stala jeho manželkou. Hlavný režisér divadla Vladimírov im síce hrozil, že nestrpí nijaké romániky v divadle, no nijaké hrozby nepomohli. Začali spolu žiť. Manželstvo spečatili oveľa neskôr bez veľkých ceremónií. V deň svadby odohrali večerné predstavenie už ako manželia. Po skončení divadla vystrojili svadobnú večeru. Neskôr sa im narodili syn Sergej a dcéra Jelizaveta. Jednou z najlepších úloh Bojarského vo filme bol d´Artagnan v hudobnom filme G. Jungvaľda-Chyľkieviča „d´Artagnan a traja mušketieri“. Po jeho premiére v r. 1978 nastáva pre Michaila hviezdny čas. Jeho popularita vďaka postave a piesňam z filma dosiahla vrcholné výšiny. Samotné natáčanie bolo radostným časom. Herci si ho veselo užívali a odvážne sa vrhali do natáčania scén. Bojarskij dokonca odmietal dubléra pri náročných scénach. Samotné natáčanie i udalosti po premiére – bola to náročná doba pre jeho manželku. V podchode ich domu stále vyčkávali nejaké fanynky, písali svoje vyznania na steny, prenasledovali jej manžela na každom kroku. Vďaka úspechu o niekoľko rokov neskôr natočili voľné pokračovania filmu „Mušketieri o 20 rokov neskôr“ a „Tajomstvá kráľovnej Anny, alebo mušketieri po 30 rokoch“. V poslednom pokračovaní Bojarskij pomáhal aj so scenárom. Okrem tejto „trilógie“ natočil tiež dobrodružný film „Útek zo zámku If“, neskôr to boli „Gardemaríny, vpred“ a „Vivat, gardemaríny“. Zahral si aj v komédiách „Don Cesar de Bazan“ a „Tartuffe“. V mnohých svojich filmoch Bojarskij aj spieva a mnohé z jeho pesničiek sa stali populárnymi. Popri hereckej práci sa v r. 1986 stáva umeleckým riaditeľom ním založeného divadla „Benefis“ v Sankt Peterburgu, ktorého hra „Intímny život“ v r. 1997 získala cenu na medzinárodnom festivale Zimný Avignon. Je autorom televíznych programov „Domino“, „Biely papagáj“ a „Bojarský dvor“, ktoré sú známe miliónom televíznych divákov v Rusku. Osobitné miesto v jeho živote majú koncerty a stretnutia s divákmi. Dodnes vystupuje so skupinou Silver. Pri tejto činorodej práci mu prakticky neostáva voľný čas. Ak, tak medzi jeho koníčky patria znovu hudba, futbal a filozofické knihy. Žije v centre Sankt Peterburga a jeho imidž je neodmysliteľne spojený s klobúkom, ktorý mu, ako sám hovorí, ochraňuje jeho vnútorný pokoj.