Michail Gluzskij

Národný umelec ZSSR a držiteľ mnohých ocenení. Jeho otec pochádzal z roľníckej rodiny, no stal sa poetom a novinárom. Po smrti otca v r. 1922 sa rodina – matka, staršia sestra Ľudmila a Michail - presťahovala do Moskvy, kde dostali izbu v komunálnom byte. Do školy nastúpil Michail v Baku, kde žil 2 roky u svojho otčima. Jeho matka bola predavačkou v hračkárstve a nemala u koho nechávať syna. Brávala ho so sebou do práce. Tu sa motal medzi kupujúcimi s hračkami a často vymýšľal rôzne hry. Ako 15 ročný musel začať pracovať ako učeň sústružník a elektrotechnik. Paralelne ukončil večernú školu pre pracujúcu mládež. Zúčastňoval sa rôznych mimoškolských činností. Najviac mu k srdcu prirástol dramatický kolektív. Vďaka tejto činnosti sa mladík rozhodol stať sa hercom. Zúčastnil sa viacerých pohovorov no v priebehu 2 rokov ho nikde neprijali. Potom sa dopočul o doplňujúcom nábore do novovytvorenej školy kinoherca pri Mosfilme. Mladým študentom sa venovali skúsení pedagógovia N.S.Plotnikov a V.P.Batalov i známi režiséri Rajzman, Romm, Golovnja a druhí. Vo filme začínal v neveľkých úlohách, napr. v komédii „Správne dievča“ (1939 Devuška s charakterom), v historickom filme „Ohnivou stopou“ (1939 Minin i Požarskij), vo filme „Rodina Oppengejm“ (1939 Semja Oppengejm), či v „Baškirskom šípe“ (1940 Salavat Julajev) a v ďalších. Vďaka nim dokončil v r. 1940 školu a začal pracovať pre Mosfilm. Po skončení školy ho povolali do armády. Ako herec slúžil v skupine pri Centrálnom divadle Sovietskej armády. V čase vojny vystupoval s koncertnými brigádami na jednotlivých častiach frontu. Po vojne pokračoval v práci v Mosfilme, hercom ktorého bol až do r. 1995. Na pozvanie vystupoval aj na rôznych iných divadelných scénach. V 50-tych rokoch ho režiséri často prizývali k práci. Z postáv boli rozhodujúcimi v osude herca špión Ivašev v dobrodružnom filme „Tajomstvo dvoch oceánov“ (1955 Tajna dvuch okeanov) a Kalmykov v „Tichom Done“. Od tých čias natáčal takmer nepretržite, neboli to síce vždy veľké úlohy, ale Gluzskij netrpel manierami hviezd a prijímal ich. Stvárnil tak rôzne typy postáv od tragických po komické. V jeho filmografii nájdeme filmy ako „Rozmarná žena“ (1955 Poprygunia), „Nebezpečné poslanie (1957 Lastočka), „Misia v Kábule“ (1970), „Prišiel vojak z frontu“ (1971 Prišol soldat s fronta), „Červený a čierny“ (1976 Krasnoje i čornoje), „Step“ (1977), „Tass splnomocnený objasniť“ a ďalšie. Spolu natočil viac ako 150 filmov. Veľa pracoval tiež pre televíziu a rádio, nadaboval zahraničných hercov slávnych mien ako ako Bourvil, Funés a iných. Bol obľúbeným recitátorom, viedol komisiu filmových veteránov v Zväze kinematografistov a zastával mnoho funkcionárskych postov. V 80-tych rokoch pracoval ako profesor VGIK-u. V posledných rokoch pracoval v divadle „Škola súčasnej hry“. Ťažká choroba mu strpčovala život, no pracovať neprestával. V r. 2000 sa ešte posledný krát objavil vo filme „Bremenskí muzikanti“ a krátko pred smrťou vystupoval na invalidnom vozíčku v Čechovovej „Čajke“. Spolu s manželkou Jekaterinou Pereguzovou, s ktorou prežil takmer 50 rokov, vychoval 2 deti, syna Andreja a dcéru Máriu.