Miklós Vásárhelyi

Vásárhelyi Miklós bol maďarský novinár a tlačový tajomník druhej a tretej vlády Imre Nagy v roku 1956. Narodil sa vo Fiume, Rakúsko – Uhorsku (dnes Rijeka v Chorvátsku). Detstvo strávil vo Fiume, tam začal aj študovať, potom pokračoval v štúdiu práva v Ríme v rokoch 1936-1937. V roku 1939 sa presťahoval do Budapešti a pokračoval v štúdiu práva na univerzite v Debrecene (Debreceni Tudományegyetem - Jogtudományi kar). V tom čase sa stal členom Strany maďarských komunistov (Kommunisták Magyarországi Pártja). Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do hnutia odporu, a do roku 1941 bol tajomníkom organizácie Mladých sociálnych demokratov v mestskej štvrti Óbuda. Keď 26. júna 1941 Maďarsko vstúpilo do vojny, pre svoj židovský pôvod bol pracovne nasadený. Po obsadení Maďarska nemeckou armádou sa zapojil do ozbrojeného odporu. Po vojne bol redaktorom denníkov Szabadság, neskôr Szabad Nép. V tejto funkcii sa zúčastnil aj mierových jednaní v rokoch 1946-1947 v Paríži. V roku 1950 sa stal nakrátko riaditeľom rozhlasu, a v roku 1951 zodpovedným redaktorom vydavateľstva Művelt Nép Könyvkiadó. V rokoch 1952-1954 bol šéfredaktorom časopisu Hungary–Vengrija, a v máji 1954 sa stal tlačovým tajomníkom Ministerstva osvety. Bol zástancom reformnej politiky Imre Nagya, preto ho v apríli 1955 odvolali z funkcie a ostatnými reformnými komunistami zástanci starej stalinskej tvrdej línie, no zo strany nebol vylúčený. Dňa 27. mája 1955 na jednej straníckej schôdzi s Miklós Gimes vyzvali stranu, aby vyšetrila pozadie koncepčného procesu s László Rajk a podpísali memorandum v ktorom žiadali zrušenie cenzúry v kultúrnej oblasti. Následne ho 24. decembra 1955 vylúčili z komunistickej strany. Zamestnal sa ako knihovník, kým ho 1. novembra 1956 nemenovali za šéfa tlačového oddelenia druhej vlády Imre Nagya. Dňa 4.novembra v deň sovietskej ofenzívy sa s ostatnými členmi vlády uchýlil na juhoslovanské veľvyslanectvo. Skupina Imre Nagya opustila veľvyslanectvo 22. novembra 1956 o 18,30 po tom, čo im vláda János Kádár sľúbila beztrestnosť. Minister vnútra Ferenc Münnich poslal pre nich autobus, do ktorého okrem skupiny nastúpil aj juhoslovanský diplomat M. Georgijevič a vojenský atašé M. Drobac. Týchto diplomatov napriek protestom vysadili na najbližšej zastávke dôstojníci štátnej polície (ÁHV). Autobus skupinu odviezol na sovietske veliteľstvo do štvrti budapeštianskej Mátyásföld, odkiaľ lietadlom do Rumunska. Najprv bol v domácom väzení v Snagove, neskôr v Pitesti, odkiaľ ho 10. apríla 1957 previezli do Budapešti. Dňa 21. decembra 1957 rozhodli o ich súdnom stíhaní. Tajný proces začal 5. februára 1958 pod vedením sudcu Zoltána Radó ktorý nezvládal proces podľa inštrukcií politického vedenia MSZMP ( Magyar szocialista munkás párt), preto ho odvolali. Proces pokračoval od 9. júna do 15. júna, v ktorom sudca Ferenc Vida odsúdil Imre Nagya, Miklósa Gimesa a Pál Maléter k trestu smrti a ostatných (Zoltán Tildy, Sándor Kopácsi, Ferenc Jánosi) k vysokým trestom straty slobody. Vásárhelyi Miklós bol odsúdený na 5 rokov väzenia. Rozsudky už vopred schválil ÚV MSZMP. V roku 1960 ho na základe amnestie prepustili. Po prepustení sa zamestnal ako lektor vo vydavateľstve Képzőművészeti Kiadó, ele jeho minulosť bola na obtiaž, preto ho prepustili. Začal pracovať ako nakupovač pre jeden stavebný podnik do roku 1972. Od roku 1965 spolupracoval s redakciou časopisu Élet és Tudomány (Život a veda), neskôr od roku 1972 sa stal zamestnancom Akadémie vied v sekcii dejín literatúry a tlače. Po zmene režimu sa aktívne podieľal na rehabilitácii obetí z rokov po potlačení povstania, a taktiež bol jedným z rečníkov na obnovenom pohrebe Imre Nagya a jeho spoločníkov. Bol zakladateľom strany SZDSZ (Slobodní demokrati), po prvých slobodných parlamentných voľbách bol v rokoch 1990-1994 poslancom. V rokoch 1994 -2001 zastával post predsedu nadácie Soros (Soros Alapítvány). Vásárhelyi Miklós zomrel v Budapešti 31. júla 2001. Štefan Rencz