Kristina Vlachová

Po maturite študovala na katedre rozhlasu, filmu TV ČVUT (1965, Ing.) a potom filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na FAMU (1975). Zo začiatku bola scenáristkou hraných filmov (Takže ahoj, r. V. Olmer, 1970 – Hra o jablko, r. V. Chytilová, 1976). Odmietla sa politicky angažovať a potom, čo nepodpísala tzv. Antichartu, nemohla pracovať v ČST, ani inde v profesii. Pôsobila v nakladateľstve Orbis a Panorama (1974 – 1984) v redakcii pre deti a zadávala prácu zabudnutým autorom ( znova ju z politických dôvodov vyhodili). Do novembra 1989 bola vrátničkou na internáte PřF UK. Po rehabilitácii (1990) sa stala dramaturgičkou celovečerných filmov FSB (1991 – 92), potom nezávislou novinárkou a režisérkou. Alfou a omegou sa jej stala minulosť totalitného režimu, nedoriešené kauzy a nepotrestané zločiny: Jáchymovské stigmati (1991), Povedal si diablovi nie (1992), Pomník Heliodora Píku (1993) a dokument o živote a smrti generála Heliodora Píku Bez milosti (1998? S M.Šandovú), Správa o kráľovi Šumavy (2000), Vež smrti (2002). Zatiaľ posledným veľkým projektom bol film Posolstvo Jána Palacha (2008). Svoje témy uplatnila i v publicistických tv. cykloch Na doraz, Klekánice, Intolerancia a Tu a teraz. Ako dokumentaristka pôsobila v Ústave pamäti národa v Bratislave (2004 – 07), kde natočila prvý film z cyklu historických dokumentov Ústavu Cesty nádeje (2005), príbeh židovskej komunity z Medzilaboriec, z ktorých sa niektorý počas vojny zachránili vo vlakoch voziacich drevené uhlie do Švajčiarska. Získala množstvo ocenení (napr. FITES, Cenu Andreja Stankoviča a pod.) a vždy je zdôrazňovaný umelecký prínos a osobné angažovanie a dôslednosť, s ktorou pristupuje k veciam verejným.