Andrej Mironov

Známy ruský herec. Narodil sa v hereckej rodine Márie Mironovej a Alexandra Menakera. Kým jeho starší brat Kirill Menaker sa rozhodol pre balet (v súčasnosti je hlavným baletmajstrom Divadla hudobnej komédie v Petrohrade) on sa rozhodol pokračovať v stopách rodičov. Svoje pôvodné meno Menaker si zmenil niekoľko rokov po tom, čo sa jeho rodičia rozviedli. Herectvo vyštudoval v divadelnej škole B. Ščukina, v triede J. Rapaporta. Bol výborným študentom a vynikal precíznym prejavom. Vo filme sa objavil po prvý raz v r. 1962 v snímke režiséra Rajzmana „A čo keď je to láska?“. V tom isto roku bol prijatý do hereckej skupiny Moskovského divadla satiry. Divadelné herectvo miloval a nevedel si predstaviť život bez neho. Rovnako dobre ako divadelne herectvo mu vychádzala i filmová tvorba. Prvú úspešnú postavu stvárnil vo filme „Môj mladší brat“. Za ním nasledovala komédia „Tri plus dva“. Veľmi úspešná bola najmä komédia „Pozor na auto“ a priniesla mu popularitu i uznanie kritiky. V priebehu ďalších rokov pribudli v jeho filmografii snímky „Tajomná stena“, „Úloha z literatúry“, „Rok ako život“, či vynikajúca komédia „Briliantová ruka“, ktorú poznajú i naši diváci. Práve vďaka nej sa stal miláčikom publika. Pôvodne mal túto postavu stvárniť iný herec no vďaka Jurijovi Nikulinovi ju nakoniec režisér zveril Mironovi. Tu sa tiež prvý krát predstavil aj ako spevák a ústredná melódia z filmu sa rýchlo stala populárnou. Bohužiaľ jeho zdravie nebolo tak silné ako jeho herecký talent. Od mladosti ho trápila furunkulóza (kožné ochorenie) sprevádzaná s častým krvácaním. Často mu museli dávať transfúzie. Choroba hu mučila, no nikto od neho nepočul stonanie či ponosy. Možno i preto nemal toľko vzťahov, hoci bol mimoriadne sympatickým a obľúbeným. V r. 1971 sa po prvý raz oženil s herečkou Jekaterinou Gradovou, známou zo seriálu 17 zastavení jari. Hoci manželstvo netrvalo dlho, narodila sa mu v ňom dcéra Máša, dnes tiež známa ruská herečka. Nasledujú ďalšie úspešné filmy „Jeden delikt do dôchodku“, aj u nás známe „Neuveriteľné dobrodružstvá Talianov v Rusku“, „Nebeské lastovičky“, „Staňte sa mojim manželom“ a ďalšie prevažne komické a muzikálne snímky. Atak hoci za svoju tvorivú činnosť bol v r. 1980 menovaný Národným umelcom RSFSR, nebol celkom spokojný. Túžil zahrať si niečo serióznejšie, prvoplánové u režisérov ako boli Michalkov či Tarkovskij. Medzitým sa ešte raz oženil s Larisou Golubkinovou a adoptoval si jej dcéru, tiež Máriu. Tak sa stal otcom dvoch Mášok – Mironovej a Golubkinovej. Zdravotné problémy ho žiaľ prenasledovali naďalej. V r. 1978 ho postihlo prvé krvácanie do mozgu, ktoré žiaľ lekári v Taškente, kde bol hospitalizovaný, diagnostikovali ako meningitídu. Napriek tomu ho postavili na nohy. Začiatkom 80-tych rokov sa zhoršila jeho furunkulóza, mal problém vôbec sa pohybovať. Aby sa z toho dostal, podstúpil dokonca operáciu, ktorá mu trochu pomohla. Napriek chorobám neprestával pracovať. Jeho posledný film „Človek z bulvára kapucínov“ sa stal 2. najsledovanejším filmom r. 1987 v Rusku. Videlo ho takmer 40 mil. divákov. Tento rok bol pre neho dramatický. Najskôr sa dostal do konfliktu s režisérom Divadla satiry kvôli naštudovaniu hry Tieň, začiatkom augusta stratil dobrého priateľa Andreja Papanova. 14.8.1987 „vybuchla časovaná bomba“ aneurizma, ktorú mal ako sa neskôr ukázalo tiež vrodenú, prerušila jeho posledné vystúpenie v divadle počas hosťovačky v Rige. V hre „Deň bez rozumu alebo Figarova svadba“ nedohral poslednú scénu. Vystúpenie bežalo normálne až do 3 dejstva, 5-tej scény, keď Mironov stratil rovnováhu. Kolega ho zachytil a vyniesol za scénu, tam stihol ešte povedať, aby zatiahli oponu a že ho bolí hlava. To boli jeho posledné slová na scéne i v živote. Previezli ho do miestnej nemocnici, kde po 2 dňoch zomrel na krvácanie do mozgu.