Boris Babočkin

Boris Andrejevič Babočkin. 18.1.1904 Saratov – 17.7.1975 Moskva. Mladé generácie divákov si ešte občas prečítajú na internete vtipy o Čapajevovi, guľometčíčke Anke a Peťkovi, ale sotva si vedia spojiť tvár Čapajeva s týmto známym ruským hercom. Jeho osud bol s herectvom spojený od detstva. Už ako 4-ročný po prvý raz vystupoval pri novoročnej jedličke v Saratove. Jeho vkus formovali ideály jeho matky a sestier – učiteliek. Miloval ruských klasikov. V čase revolúcie mal 13 rokov. V tom čase deti dospievali skoro a tak 15-ročný komsomolec Babočkin slúžil oddieli 4-tej armády východného frontu. V tej istej armáde, z ktorej vzišla aj 25-ta Čapajevova divízia. O dve desaťročia neskôr hral Čapajeva vo filme. Nepotreboval žiadne rady o tom, ako úlohu stvárniť. Prežil veľa času medzi ľuďmi, ako bol Čapajev. Spieval tie isté piesne, rozprával tým istým jazykom. Skôr než k tomu došlo musel ešte skončiť hereckú školu, pre ktorú sa rozhodol spolu so svojim priateľom i so starším bratom Vitalijom. Na cestu do Moskvy dostal odporúčanie pre V.I .Nemiroviča-Dančenka, ktoré mu však jeho charakter nedovolil odovzdať. Nechcel mať žiadne privilégia. List Dančenkovi ukázal až o 20 rokov neskôr, keď už bol národným umelcom republiky a keď bol za svoju činnosť pri vedení Veľkého dramatického divadla v Leningrade ocenený Leninovým radom . V divadle začínal v Ivanovo-Voznesenske spolu s bratom. Žiaľ jeho rovnako nadaný brat zomrel onedlho na týfus. Babočkin sa postupne vypracoval a bol hercom a režisérom divadiel v Samarkande, Voroneži, Moskve a v Leningrade. Prvú filmovú úlohu hral v r. 1927 v snímke „Vzbura“, natočenej na sklonku éry nemého filmu. Nepriniesla mu zatiaľ to, čo očakával. Po nástupe zvuku natáča „Prvú čatu“ a ďalšie filmy. Ale štartovacou dráhou pre hviezdnu celosvetovú slávu bol pre neho už spomínaný „Čapajev“ bratov Vasilievovcov. Tento film sa jednoznačne podpísal na ďalšom osude herca. Babočkin vytvoril ideál národného hrdinu, zrodeného zachraňovať ľudí pred biedou a nespravodlivosťou. V 30- a 40- tych rokoch natáča veľa – „Dcéry ruskej revolúcie“, „Veľké krídla“, „Priatelia“. Vojna ho zastihla v Rige počas natáčania ďalšieho filmu. Počas vojny pokračuje v natáčaní. Nasledujú filmy „Obrana Caricynu“, „Čapajev s nami“, „Front“, „Rodné polia“. V neskorších filmov stoja za spomenutie „Nepokojná mladosť“, „Ivan Rybakov“. Veľa rokov sa venoval mládeži a prednášal vo VGIKe. Napísal knihu „V divadle a vo filme“ Pracoval denne 16-18 hodín s nadšením a plným pracovným nasadením. Vo svojom denníku mal napísanú poznámku: „Chcem umrieť po stojačky“. Osud mu to v podstate doprial. Posledný deň svojho života ešte stihol zaniesť do redakcie Izvestii článok k medzinárodnému festivalu v Moskve, dohodnúť si na druhý deň stretnutie s Iljinským, s ktorým mali začať pracovať na príprave hry Čajka. Viac už jeho srdiečko nestihlo a toho istého dňa Vasilij Babočkin zomrel.