Grigorij Kozincev

Už ako žiak gymnázia spolu so Sergejom Jutkievičom a Alexejom Kaplerom organizovali v r. 1919 experimentálne divadlo Arlekin v Kyjeve, ktoré vydržalo 4 mesiace. V r. 1919-20 sa učil v škole výtvarného umenia v Kyjeve. V r. 1920 sa presťahoval do Leningradu, kde sa učil 2 roky vo Vyšších umeleckých kurzoch Akadémie umenia. V r.1921 viedol so svojim kolegom a spoluautorom Leonidom Traubergom (s ktorým spolupracovali ako režiséri) a Jutkievičom Fabriku excentrického herca FEKS v Petrohrade. Do povedomia sa dostali začiatkom 20-tych rokov hrou „Svadba“ s podtitulom Elektrifikácia Gogola. V prvých predstaveniach vystupovali klauni a estrádni umelci, predvádzajúci svoje akrobatické triky. Veľký vplyv na ich vývoj mali V. Majakovský a V. Mejerchoľd. Od r. 1924 začal pracovať pre film ako člen „Sevzapkino“ (neskôr Lenfilm). Jeho prvými prácami boli nemé filmy „Okťabrinine dobrodružstvá“, „Plášť“ (Šineľ), „Sprisahanie veľkého diela alebo S.V.D“, „Nový Babylon“. Už v sfilmovaní hry „Plášť“ sa obracajú s Traubergom na diváka a otvárajú mu vnútorný život hrdinov. V r. 1931 natáčajú prvý zvukový film „Sama uprostred bielej smrti“ (Odna). Za ním nasledujú filmy, ktoré sami nazývajú agitkami, - filmy na tému revolúcie: „Maximova mladosť“ (Junosť M.), „Maximov návrat“ (Vozvraščenie M.) a „Sprisahanie“ (Vyborgskaja storona). Hlavnú postavu mladého boľševika v nich stvárnil B. Čirkov. Tieto filmy vošli do Zlatého fondu sovietskeho kina. V čase vojny natáčal hrané skeče pre vojnové žurnály. Po vojne sa Kozincev pristupuje k „večným“ témam a hrdinom. V divadle naštudoval Othella, Kráľa Leara a Hamleta. V r. 1957 sfilmoval hru „Don Quijot“, ktorý dosiahol obrovský úspech i v Európe. Vynikajúcou jeho prácou bola dráma „Hamlet“ (1964) v hlavných úlohách s I. Smoktunovským a A. Vertinskou a s geniálnou hudbou D. Šostakoviča. Film získal množstvo ocenení. Rovnako jeho posledný film „Kráľ Lear“ získal významné ocenenia na festivaloch v Teheráne, Chicagu, Londýne a Sorrente. Pokiaľ sa jedná o jeho hold Shakespearovi – neobmedzil sa len na filmovú tvorbu. Vydal tiež dve knihy „Náš súčasník William Shakespeare“ a „Priestor tragédie“. Okrem umeleckej tvorby sa venoval tiež pedagogickej činnosti. Roky prednášal vo Fekse, v Leningradskom inštitúte scénických umení, vo VGIKe a viedol kurzy v Lenfilme.