Ljudmila Saveljeva

Ljudmila Michajlovna Saveljeva Herečka, národná umelkyňa Ruskej federatívnej republiky sa narodila 24.1.1942 v Leningrade počas blokády. V r. 1962 ukončila Choreografické učilište Vaganovovej a bola prijatá do KirovovhoDivadla opery a baletu (dnes Marininského divadla) v Leningrade ako sólistka. Kariéra baletky sa sľubne rozvíjala. Prvý krát sa objavila vo filme „Keď zdvíhajú mosty“. V r. 1964 sa zúčastnila sfilmovania baletu „Spiaca krásavica“. Očarujúcu baletku si všimol pomocník režiséra Sergeja Bondarčuka a pozval ju na skúšky pre film Vojna a mier, hoci nemala žiadne herecké skúsenosti. Mala hrať Natašu Rostovovú. Bondarčukovi sa sprvu nepáčila, bol presvedčený, že baletka nemôže dokázať zahrať dramatickú úlohu. Naviac v tom čase ju potvrdili v Lenfilme na natáčanie úlohy baletky v inom filme. No Bondarčuk na skúške zmenil názor. Natáčanie filmu trvalo niekoľko rokov. Vo filme sa stretli najväčšie hviezdy a Saveljeva sa v tom hviezdnom spoločenstve nestratila. Musela sa však vzdať kariéry baletky. Zo začiatku síce pokračovala vo vystúpeniach, ale časom to bolo nad jej fyzické sily a hoci svoje rozhodnutie sprvu aj ľutovala, s baletom sa rozlúčila. Film bol úspešný. Ešte nebol ukončený a už práva na jeho vysielanie zakúpili v USA a Japonsko. V Amerike dokonca získal ocenenie najvyššie – Oscara. Saveljeva získala na Moskovskom festivale hneď 2 ocenenia – za najlepší debut a cenu sympatie divákov. Vo Francúzsku sa po vzhliadnutí filmu meno Natália stalo najobľúbenejším menom pre novonarodené dievčatká. Po rozchode s baletom sa stala herečkou Divadelného štúdia kinoherca. V r. 1967 sa vydala za Alexandra Zbrujeva, ktorý sa v tom čase už tiež dostal do povedomia vďaka filmom „Môj mladší brat“ a „Dva lístky na dnešné vystúpenie“. Ďalšiu úlohu vo filme prijala až o pár rokov. Ponuky síce boli, no herečka si vyberala podľa literárnej predlohy. Hocijaké úlohy „ružových báryšní“ odmietala. V tom čase prijala len zahraničnú ponuku V. de Sicu na natáčanie „Slnečnice“ po boku Lorenovej a Mastroianniho. Vyhovovala jej až úloha vo filme „Útek“, ktorú jej ponúkli režiséri Alov a Naumov. V tom istom roku natočila postavu Niny Zarečnej v „Čajke“. Tá získala ocenenie na festivale v Chicagu v r. 1973. I naďalej si starostlivo vyberala z ponuky režisérov. Preto sa v jej filmografii nachádza tak málo filmov. V 70-tych rokoch boli len filmy „Jazdec bez hlavy“ (1973) a rusko-bulharský film „Júlia Vrevská“ (1977). Máličko častejšie sa objavovala na plátnach v 80-tych rokoch. Spolu s manželom sa objavila vo filmoch „Šiel štvrtý rok vojny“ a „Úspech“. Okrem nich natočila ešte „Nemohli sme tušiť“. Začiatkom 90-tych rokov prestala natáčať úplne. V priebehu pár rokov sa jej rozpadlo manželstvo, Zbrujev nedokázal skoncovať s povesťou sukničkára a Ljudmila sa vrátila k filmu v r. 1999 v snímkach „Hodinky bez ručičiek“, „Nardovo tajomstvo alebo syn bieleho psa“ , „Nežný vek“.