Vladimir Ivašov

Ruský herec, Národný umelec Ruskej federatívnej republiky v r. 1980, držiteľ mnohých ocenení. Narodil sa v robotníckej rodine. Jeho otec pracoval ako obyčajný robotník v leteckom podniku a matka bola krajčírka. Vladimír od detstva vedel šiť, sústružiť. Hoci na dvore nebol najsilnejší, nikoho sa nebál. Po skončení školy sa dostal na VGIK do triedy Grigorija Kozinceva. Bol výborný žiak. V r. 1963 ukončil štúdium na VGIKu v Moskve. Ešte pred skončením školy sa uskutočnil jeho debut vo filme „Balada o vojakovi“ (Ballada o soldate) režiséra G. Čuchraja v r. 1959, ktorý bol mimoriadne úspešný a bol zaň ocenený doma i v zahraničí. Jeho hrdina bol mladý, naivný a neskúsený vojačik, ktorý sa stretáva s realitou života a ľudských vzťahov. Pre časté absencie kvôli natáčaniu „Balady“ a hosťovaniu na festivaloch po celom svete si musel zopakovať ročník. Dostal sa vďaka tomu do ročníka Michaila Romma. V tomto kurze tiež stretol svoju lásku Svetlanu Svetličnaju. Navzájom si padli do oka, no obaja boli nesmelí. Tak trochu im pomohla generálka hry Kazakov, v ktorej účinkovali. V jednej zo scén sa mali pobozkať. Počas skúšok túto časť režisér pravidelne vypúšťal. Prvý krát sa k nej dostali na generálke. A o pol roka sa vzali. Spolu aj so synom, ktorý sa im v priebehu roka narodili, žili u Ivašovových rodičov. Kým tvorivý život sa u manželov, zatiaľ len študentov herectva vyvíjal sľubne, manželský život strpčoval vzťah nevesty so svokrou. A Ivašov ju využil k vyznaniu lásky. Ivašov natočil v tom čase niekoľko filmov, napr. „Uličník“ (Sem ňanek, 1962), Svetličnaja hrala v snímke „Klania sa im nebo“ a spolu si obaja zahrali v „Tetke s fialkami“ (1963). Po skončení štúdia nastúpili spolu do Divadelného štúdia kinoherca a dostali po dlhých vybavovačkách dvojizbový byt. Pred nimi sa otváral nový život a verili, že ich čaká šťastná budúcnosť. Ivašov ďalej natáčal. Niekoľko krát sa na plátnach objavili spolu, napr. v „Hrdinovi našich čias“ (Geroj našego vremeni, 1966). No a Svetlana sa po natočení „Briliantovej ruky“ stala sex symbolom krajiny. S rastúcou popularitou a pribúdajúcimi obdivovateľkami a obdivovateľmi narastala aj žiarlivosť a manželské nezhody. Pohnevali sa, odpustili si, narodil sa im druhý syn Oleg. Vladimír bol dobrým otcom, deti ho milovali. To pomohlo zachrániť ich manželstvo. Na ich kontách pribúdali ďalšie filmy. Ivašov stvárňoval najmä výrazné charakterové postavy, napr. vo filmoch „... a rána sú tu tiché“(A zori zdes tichije..., 1971), „My sa vrátime“ (Vojna bez flagov, 1974), „Skúška pilota Pirxa“ (Test pilota P, 1978).. Postupne však serióznych ponúk ubúdalo. Pribudli problémy so žalúdkom. Liečil sa v jednej z kliník hlavného mesta a neskôr podstúpil operáciu v Kurgane. Ubúdajúce príležitosti ho však trápili. V 90-tych rokoch už neprichádzali takmer nijaké ponuky, a ak aj, tak to boli ponuky, za ktoré by sa hanbil, ak by ich prijal. Hovorieval, že v týchto filmoch je veľa špiny. Pri práci v nich by sa mu chcelo opiť alebo obesiť a nie žiť. Jeho poslednou veľkou prácou bol film „Rukopis“ režiséra Alexandra Muratova v r. 1992. Natočil ešte pár neveľkých postáv vo filmoch „Slza kňaza tmy“, „Vražda na Ždanskej“ a „Detektívna kancelária Félix“. Aby uživil rodinu, prijal prácu na natáčaní dvoch reklám, ale ubližoval tým sám sebe. V r. 1993 sa v Divadelnom štúdiu kinoherca začali veľké zmeny. Nový riaditeľ sa rozhodol zbaviť „balastu“ a prepustil 180 hercov z 230-člennej hereckej skupiny. O prácu prišli aj takí herci ako Leonid Kuravlev, Marina Ladynina, Nikolaj Kriučkov. Talentovaní herci zrazu boli nepotrební. Ivašov aj s manželkou odišli na vlastnú žiadosť. Keďže práce zrazu nebolo, zamestnal sa ako robotník na stavbe. Jediným rozptýlením v ťažkej dobe boli pre neho boli rodina a poľovačky, na ktoré chodieval so svojimi priateľmi. V r. 1995 si na neho spomenuli kolegovia a pozvali ho na slávnostné udeľovanie cien Nika. Obliekol si svoj slávnostný smoking a rozdal oceneným ich ceny. A na druhý deň si ráno znovu obliekol montérky a šiel pracovať. V marci bolo práce obzvlášť veľa. Bol ustatý, podráždený, hnevalo ho, že už nemôže viac hrať. V práci mu ostalo nečakane zle. Obnovilo sa mu krvácanie do žalúdka. Prvá operácia bola neúspešná, v priebehu pár hodín ju museli zopakovať. To však jeho srdce nevydržalo a Ivašov zomrel v nemocnici 23. marca.