Vachtang Kikabidze

Národný umelec Gruzínskej rep. za r. 1980, nositeľ ceny za najlepší mužský výkon na MFF v Cartagene v Španielsku v r. 1970 a ďalších domácich aj zahraničných ocenení. Jeho matka bola speváčkou, jeho bavilo ho skôr maľovanie. Jeho matka dodnes ochraňuje knižky, ktoré v detstve pokreslil. Hudba ho pritiahla neskôr vo vyšších ročníkoch, keď ho kamarát priviedol na skúšku estrádneho orchestra. Začal chodiť na skúšky študentského orchestra, kde sólistom bol jeho brat – dvojča. Začal hrať na bubnoch a ak bolo treba zaspieval miesto práve neprítomného brata. Samotná škola ho príliš nebavila. Jeho nepriateľom bola najmä matematika, pre ktorú musel opakovať ročník. Po skončení školy postúpil na Tbiliskú univerzitu a 2 roky študoval cudzie jazyky. Štúdium nedokončil, viac ho priťahovala hudba než učenie. Od r. 1959 začal pracovať v Tbiliskej filharmónii. Na hosťovačkách spieval v ruskom, gruzínskom ale aj v anglickom a talianskom jazyku. Dokázal dobre imitovať rôznych umelcov. Čoskoro však pochopil, že musí hľadať niečo svoje, vlastné. Neskôr s priateľmi založil skupinu „Belo“ a o pár rokov neskôr skupinu „Orero“, v ktorej bol sólistom. V r. 1966 hral v hudobnej komédii režiséra Nikolaja Sanišvili „Stretnutie v horách“. O tri roky neskôr ho režisér Georgij Danelija pozval stvárniť hlavnú postavu v tragikómédii „Nesmúť!“ (Ne gorjuj!). Bolo to riziko, pretože Buba nemal ani herecké vzdelanie ani skúsenosti. Popri ňom sa v snímke objavili mená ako David Abašidze, Jevgenij Leonov, Anastázia Vertinskaja, Sofiko Čiaureli a Frunzik Mkrtčan. Film bol úspešný. Prijali ho diváci a dokonca aj kritika. Dostal množstvo ocenení na rôznych filmových festivaloch. V španielskej Cartagene sa stal dokonca Laureátom ceny za najlepšie stvárnenú mužskú úlohu. Po tomto úspechu dostával Buba ponuky – nie síce veľmi často ale pravidelne. Medzi najlepšie patria „Melódie Verijskej štvrti“, „Stratená expedícia“ či lyrická komédia „Muž ako sa patrí“ (Mimino), kde spieval aj ústrednú pieseň, ktorá sa stala populárnym šlágrom. Hoci jej obsahu spievanom v gruzínskom jazyku málokto rozumel, dostávala sa hneď do ucha každého poslucháča. Vo filme stvárnil postupne celú galériu osobností. Koncom 70-tych rokov mu zomrel strýko – mamin brat, ktorý ho vychoval. Ťažký stres ho dostal s bolesťami hlavy do nemocnice. Tu si začal na diktafón zaznamenávať svoje rozhovory. V r. 1981 na ich základe natočil svoj prvý film – lyrickú komédiu „Buď pozdravený, drahý“. Snímka bola zložená zo 4 noviel – Raňajky, Tajomstvo, Velenie a Mozart. Hovorila o dvoch starnúcich Gruzíncoch, ktorí nestratili chuť do života. V r. 1983 na festivale v Gabrovo dostal za ňu hlavnú cenu. O niekoľko rokov neskôr natočil ešte hudobnú komédiu „Muži a všetci ostatní“, kde súčasne stvárnil aj hlavnú postavu. Spomedzi filmov z 80-tych rokov možno spomenúť ešte komédiu „Oľga a Konstantin“ a seriál „TASS splnomocnený objasniť“. Od začiatku 90-tych rokov natáča len zriedkavo. Viac sa venuje koncertom, vďaka ktorým precestoval všetky kontinenty. V r. 2000 si znovu zahral pod vedením režiséra Daneliju v komédii „Fortuna“. Hoci sa okolo neho v živote točilo veľa žien, ctiteliek, celý svoj život prežil s jedinou – s Irinou, sólistkou Divadla opery a baletu. V manželstve sa im narodili dve deti syn Konstantin a dcéra Marina a časom im pribudli 3 vnúčatá.