Zinaida Kirijenko

Zinaida Michajlovna Kirijenko 9.7.1933 Machačkala Národná umelkyňa ZSSR, laureátka mnohých ocenení Absolvovala VGIK v triede Gerasimova a Makarovej. V rokoch 1959 – 60 bola herečkou Moskovského dramatického divadla a od r. 1961 je herečkou Divadelného štúdia kinoherca. Zina-Aida – meno dievčatku vymyslela matka, ktorá počas tehotenstva čítala Aidu. Otcovi sa ale meno zdalo byť cudzie, neruské a tak dcéru nechal zapísať ako Zinaidu. Rodičia sa rozviedli, keď mala tri roky. Otca – Georgija Konstantinoviča Širokova neskôr zavreli a zľahla sa po ňom zem. Ako malé dievčatko snívala o tom, že bude artistkou, tak ako jej teta. No potom sa jej zapáčilo kino. Prvý film, ktorý videla bol Muž s puškou. Keď mala ísť do prvej triedy, začala vojna a ona musela vypustiť rok, pretože všetci muži učitelia odišli na front. V r. 1942 sa jej matka zoznámila s Michajlom Kirijenkom. Po čase sa vzali a otčim si Zinu adoptoval. Po skončení školy odišla do Moskvy, kde nastúpila do železničnej školy. Po polroku z nej odišla a druhý semester skončila na poľnohospodárskej škole. Ďalší rok sa vrátila do Moskvy s cieľom stať sa herečkou. Prijali do VGIKu, ale bez štipendia a zabezpečenia. Tamara Makarová, ktorá bola v komisii,, jej poradila prísť znovu na budúci rok, keď bude triedu otvárať Gerasimov. Po skončení prvého ročníka si zahrala svoju prvú úlohu v novele „Nádej“. V tom čase Gerasimov plánoval natočenie svojho „Tichého Donu“ a ponúkol jej úlohu Natálie Melechovej. Priniesla jej popularitu i ďalšie ponuky. Na plátne sa objavovali jeden film za druhým – „Osud človeka“, „Kozáci“ a ďalšie. V polovici 60-tych rokov bola jednou z najpopulárnejších mladých herečiek. No potom sa zrazu „stratila“, vďaka nepriazni niektorého z byrokratov. Počas natáčania Kozákov sa zoznámila so svojim budúcim mužom Valerijom Tarasevskim. Stal sa oporou svojej manželky, pomáhal vychovávať synov Timura a Maxima. Zinaida netočila až do r. 1974. V tom čase vystupovala na javisku. Veto úradníkov narušil až Jevgenij Matvejev, ktorý ju pozval stvárniť hlavnú postavu vo filme „Láska pozemská“. Táto práca ju znovu vzkriesila v pamäti divákov. Za pokračovanie filmu „Osud“ bola ocenená hospodárskou prémiou a menovaná Národnou umelkyňou Ruskej federatívnej republiky. V ďalších rokoch sa objavovala na plátne síce nie často, ale pravidelne. Ďalší útlm nastal v období perestrojky. Tretí návrat jej umožnil znovu Matvejev, v melodráme „Milovať po rusky“, kde stvárnila ženu prokurátora Zinaidu Georgievnu Širokovú – meno nie náhodné, pretože je to vlastne skutočné meno herečky. V súčasnosti hrá stále v divadle a často jazdí na koncerty po Rusku. V r. 2002 prijala ešte zatiaľ poslednú ponuku na natáčanie filmu „Listy Elze“. Vyzerá stále veľmi dobre, že je ťažké nazývať ju babičkou, hoci má už 5 vnúčat.