Jekatěrina Derevščiková

Jekaterina Alexandrovna Derevščikova Narodila sa v r. 1929 v rodine inteligencie. Jej otec slúžil v knižnici generálneho štábu, odkiaľ ho po čase prevelili do hospodárskej banky a neskôr odvelili ako dôverníka do Turecka. V r. 1934 ho vyzvali k návratu do Moskvy, kde bol uväznený a bol vyslaný do kolónie Solovki, odsúdený na 10 rokov ostrého režimu. Po krátkom čase tam zomrel na týfus. Ženu a deti čakala kolónia. Aby uchránila svoje deti od takého osudu, vydala sa jeho manželka a zmenila si meno. Naviac bola príbuznou Václava Vorovského, čo jej tiež pomohlo. Podporila ju tiež manželka Dzeržinského, na ktorú sa obrátila s listom. Káťa pre istotu, aby si nespomenuli na jej otca, sa nestala pionierkou. Na plátne kín sa objavila prvý krát ako predstaviteľka jednej z hlavných úloh detského filmu „Osobitný prípad“, podľa scenáru Arkadija Gajdara. O dva roky stvárnila jednu z hlavných postáv – Žeňu – vo filme Alexandra Razumnova „Timur a jeho družina“. Keby niekto tušil, že hlavnú úlohu hrá dievča, ktoré nie je v pionierskej organizácii a dokonca je dcérou „nepriateľa národa“...? Film bol unikátny, zdvihol vlnu timurovského hnutia, ktoré zachvátilo krajinu na dlhé roky. Podľa vzoru hrdinov školáci organizovali oddiely na pomoc veteránom a dôchodcom. Všetko sa organizovalo z hĺbky duše a srdca. Na mladých hercov sa obracal celý národ. Dosiahli celonárodnú známosť a popularitu. Koncertovali po celej krajine a pri odchode z javísk im museli asistovať milicionári. Káťa dostávala stovky listov, doma ju navštevovali ľudia z rôznych končín. Po krátkom čase bolo natočené voľné pokračovanie „Timurova prísaha“ s Káťou v hlavnej dievčenskej úlohy. Pokračovanie však už nemalo taký úspech. V 15-tich rokoch sa stala bez skúšok študentkou VGIKu. Pošťastilo sa jej dostať sa do triedy Gerasimova a Makarovovej, medzi spolužiakov ako Klára Lučko, Inna Makarová, Sergej Bondarčuk a ďalší. V tom čase jej ponúkli úlohu v rozprávke „Kamenný kvietok“, ktorú pôvodne plánovali pre krásavicu Celikovskú. Natáčanie, ktoré začínalo v Československu bolo náročné. Režisér Ptuško, ktorý počítal s iným obsadením, jej prácu nijako neuľahčil. Jekaterina však svoju úlohu zvládla výborne a bola zavalená ďalšími ponukami. Pre jej súkromný život bol rozhodujúcim filmom komédia „Stred útoku“. Románik s režisérom prerástol do rodinného života. Po absolvovaní VGIKu sa vydala a s manželom sa presťahovala do Kijeva, kde začala pracovať v divadle. Natočila ešte jeden film „10000 chlapčekov“ a potom sa stratila z kinematografie navždy. Nechcela natáčať len kvôli peniazom, tým skôr, že ju manžel ako riaditeľ divadla opery dostatočne zabezpečoval. Narodil sa im syn Fedor. Rodinné šťastie sa rozpadlo po tom, čo muž začal piť. Jekaterina požiadala o rozvod a odcestovala do Moskvy. Pokúsila sa dostať do Puškinovho divadla, no nemala úspech. Aby nejako prežila vystupovala tam, kde to šlo. V nemocniciach, v domovoch dôchodcov, v knižniciach a pod. za 15-20 rubľov za koncert. Úspech sa na ňu usmial v podobe Sergeja Obrazcova. Ponúkol jej prácu v bábkovom divadle. A kino? Ponúkali jej ešte nejaké úlohy tetušiek, babičiek, no ona sa rozhodla ostať v pamäti divákov navždy smelým dievčatkom. Požiadala dokonca Mosfilm, aby ju vyčiarkli zo zoznamu hercov. Jej syn sa zaoberal maliarstvom. Reštauroval ikony. Zomrel ako mladý 35-ročný na žltačku. Jekaterinu osud v súkromí nešetril. Našla si ešte životného priateľa a druha – Poliaka menom Peter. No ich spoločný šťastný život prerušila rakovina hrdla, ktorou trpel, a na ktorú zomrel.