Vladimir Konkin

Vladimír Alexejevič Konkin 19.8.1951 Saratov Ukrajinský herec, Zaslúžilý umelec Ukrajinskej zväzovej republiky, držiteľ mnohých ocenení. Rodičia sa snažili dať mu dobré vzdelanie. V škole bol oslobodený od telocviku a prác pre problémy so srdiečkom. Voľný čas trávil s rodičmi v divadlách a múzeách. Po skončení školy začal študovať v Saratovskom divadelnom učilišti, kde stretol aj svoju budúcu manželku Allu. Po troch rokoch chodenia sa vzali a zakrátko sa im narodili dvojičky Jaroslav a Svjatoslav. V r. 1972 ukončil školu nastúpil do Charkovského Tjuzu. O rok neskôr prešiel do Akademického divadla Mossovieta, kde pracoval tiež len rok. Od r. 1974 sa stal hercom Dovženkovho Kinoštúdia . Hneď jeho prvá filmová úloha Pavla Korčagina vo filme „Ako sa kalila oceľ“ v tom istom roku mu priniesla mu priniesla obrovskú popularitu a bol ocenený prémiou Leninského komsomolu. Svojho Korčagina obohatil veľkou lyrikou a inteligenciou. Napriek mladému veku sa mu podarilo uniesť bremeno úspechu. Nezlomilo ho ako mnoho iných začínajúcich hercov, hoci pokušení bolo veľa. Veď na každom kroku sa k nemu vrhali obdivovateľky. Druhou stránkou popularity bolo, že sa na neho začali obracať mnohí režiséri so svojimi ponukami. Mnohé ponuky odmietal. I tak natočil v r. 1974-78 celú radu filmov ako „Romanca o zaľúbených“, „Kavkazská povesť“, „Vlny čierneho mora“ a pod. Iróniou bolo, že hoci v armáde zo zdravotných dôvodov neslúžil, dostával najmä postavy vojakov. A práve tieto vojenské postavy patria medzi jeho najlepšie. Ďalšiu vlnu popularita mu priniesla postava Vladimíra Šarapova v televíznom seriáli Stanislava Govoruchina „Miesto stretnutia nemožno zmeniť“. Seriál má 2 hlavných hrdinov. Toho druhého – Gleba Žeglova – hral Vladimír Vysockij. Zo začiatku toto obsadenie robilo problémy, pretože niektorým iniciátorom Konkin nevyhovoval. Kým Konkin bol „oficiálna hviezda“ pre kritikov, žijúca podľa pravidiel, jeho proťajšok bol rebel a „neoficiálna hviezda“ pre divákov. Konkin sám mal dlho pocit, že ho na natáčanie nepotrebujú, necítil žiadnu tvorivú podporu, dokonca rozmýšľal, že si zbalí veci a opustí „pľac“. No nakoniec sa natáčanie rozbehlo. Govoruchin dokázal nielen dať dohromady výborných a pritom charakterovo úplne odlišných hercov, ale vedel aj naplno využiť ich najlepšie schopnosti. Seriál mal obrovský úspech u divákov. V r. 1979 sa stal Konkin hercom moskovského Divadla Jermolovej, kde stvárnil množstvo postáv. Odtiaľ v r. 1988 prešiel na 3 roky do Divadelného štúdia J. Radomyslenského. Potom nasledovalo divadlo Vernisáž, kde sa popri hereckej činnosti venoval aj réžii a v r. 1995 prešiel do divadla na Taganke. Divadelné herecké skupiny menil často kvôli tomu, že hľadal rôznorodé postavy a formy divadla. Popritom neprestával pracovať pre film. V posledných rokoch síce natáča menej, no i tak v jeho filmografii pribúdali filmy „Čierny oceán“ (1997), „Princezná na bôbe“ (1997), „Romanovci – imperátorská rodina“ (2000), a seriály „Operatívny pseudonym“ (2003), „V prvom kruhu“ (2006). Jeho manželka mu vytvorila pevné rodinné zázemie. Sama sa vzdala svojej kariéry a venovala sa deťom – chlapcom dvojičkám Jaroslavovi a Svjatoslavovi, ktorí sa stali umeleckými reštaurátormi, a dcérke Sofii, ktorá sa venuje hre na klavír. mia