Nina Menšikova

Ruská herečka, Národná umelkyňa RSFSR, držiteľka rôznych ocenení. Pochádza z rodiny vojenského lekára. V r. 1947 začala študovať herectvo na VGIK-u v triede u Babočkina. Štúdium jej nevychádzalo podľa predstáv, Babočkin bol prísny a jej prácu nehodnotil dobre. A tak sa jej štúdium predĺžilo o 2 roky. A možno by sme ani nespoznali túto herečku, keby sama zo svojej iniciatívy neprešla o ročník nižšie do triedy Sergeja Gerasimova. Úspešné u neho boli jej študentské práce i jej diplomová práca – postavy Dolly z „Anny Kareninovej“ a Anny z „Petrovej mladosti“. Vo filme debutovala v snímke „Stratená brošňa“ (Perepoloch ) V. Ordynského a J. Segeľa. Už jej prvá postava dokázala, že Meňšiková vie viac než len hrať. Držanie tela, mimika, nosenie kostýmu, všetko bolo na vysokej úrovni. Obdobne v nasledujúcej snímke „Iskry slobody“ (Pervyje radosti) potvrdila, že zvláda i dramatické a tragické témy. Jej ďalšia kariéra postupovala sľubne. Stvárňovala postavy lyrických krások, milujúce staršie sestry a dcéry, verné a trpezlivé manželky i ženy tragického osudu – opustené, obete zločinu, či choroby. Boli úlohy, kde sa lyrická a dramatická línia navzájom prelínali. Z filmov možno menovať: „O malých a veľkých“, „Zázračný obraz“, nezabudnuteľná učiteľka vo filme „Dožijeme do pondelka“, „Biely Bim, Čierne ucho „Dievčatá“, „Zelená mladosť“, „Keď skončilo detstvo“ (Sto dnej posle detstva)., „Matkina vernosť“ a ďalšie. V 90-tych rokoch, podobne ako iní herci, prestala natáčať a venuje sa pestovaniu a aranžovaniu kvetov. Mnohé z nich natočila pod vedením znamenitého režiséra a súčasne svojho manžela Stanislava Rostockého. Hoci ten bol v čase ich zoznámenia obdivovaný mnohými inými a podľa nej krajšími herečkami, vybral si za partnerku práve ju. Málokto vedel, že v čase vojny prišiel o nohu, každý videl len jeho urastený mužný výzor. Rostockij však vedomý si svojho handicapu hľadal ženu nie krásnu a vyzývavú ale dobrú a charakternú. Hoci jej lekári kvôli tuberkulóze zakázali mať deti, priviedla na svet v r. 1957 syna Andreja, budúceho vynikajúceho herca a režiséra. Prežila s nimi mnoho rokov v rodinnej pohode. Žiaľ začiatok nového milénia jej priniesol tragédie v rodine. V r. 1951 po autonehode zomrel jej muž a o necelý rok tragicky zahynul pri natáčaní aj jej syn. Ostala jej len nevesta a vnučka Oľa., mužove a synove filmy a viera že sa „Dožijeme do pondelka“.