Viktor Avdjuško

Národný umelec RSFSR (1974). Študovať začal pôvodne smer, ktorý s herectvom nemal spoločné – letectvo. Neskôr sa dostal do VGIK-u, triedy J. Rajzmana. Štúdium ukončil v r. 1949. Už rok pred tým si všimli režiséry jeho talent a ponúkli mu prvé neveľké úlohy. Stvárňoval postavy zdržanlivých, mužných, no dobrých inteligentných ľudí. Prvú veľkú rolu dostal až v r. 1957 – sekretára Pavla Mansurova vo filme "Utiahnutý uzol" režiséra Švejcera podľa rovnomennej povesti V. Tendriakova, no snímka sa nedostala do kín. Cenzúra podmienila jeho premietanie až po prevedení niektorých úprav (okrem iného s výmenou jedného s hercov) a pod novým názvom "Saša vchádza do života". Film bol znovu natočený v r. 1988 a o rok neskôr sa s pôvodným názvom dostal na televízne obrazovky v r. 1989. Vo väčšine filmov hral prostých ruských ľudí, prevažne kladných hrdinov. Najúspešnejšia bola jeho práca vo filme režisérov Alova a Naumova "Mier prichádzajúcemu" (1961), za ktorú získal ocenenie na MFF v Benátkach v r. 1961. Stvárnil v ňom postavu vojaka Ivana, ktorý onemel po zranení. Sprevádza dôstojníka, ktorý ma v posledný deň vojny sprevádzať tehotnú Nemku do nemocnice. S obmedzenými možnosťami, odsúdený na mlčanie - len pomocou očí snaží sa vyjadriť svoje pocity a myšlienky. Napriek úspechu bol film podrobený kritike, čiastočne prepracovaný a vydaný len v obmedzenom počte kópií, takže pre masového diváka sa stal nedostupný. Spomedzi druhých úspešných filmov možno menovať snímky: "Cesta" (1955), "Obyčajný zázrak" (1964), "Pracovné osadenstvo" (1965), "Hviezdy a vojaci" (1967), "Pieseň o Manšuk" (1969), "Koniec atamana" (1970), "A rána sú tu tiché" (1972) a iné. Pokračovateľkou hereckých tradícií v rodine je jeho dcéra Mária Avďuško, ktorá je jednou z čelných herečiek Ruského dramatického divadla Estónska.