Rina Zeljonaja

Ruská herečka a scenáristka. Nebola žiadnym vampom, ako sa v tom čase predstavoval výzor úspešnej herečky. „Podobala sa na chlapca, ktorý sa podobal na dievča.“ Tak ju opisovala spisovateľka Viera Inberová. Bola drobná, nevýrazná. V miestnosti, do ktorej vstúpila, si ju nikto nevšimol, kým neotvorila ústa. V tom momente v nej hneď každý videl neohrozenú, rozumnú a pokorujúcu krásavicu. Milovala šport – tenis, korčuľovanie, biliard, čím udivovala svojich kolegov. Keď sa jej pýtali, či dostane niekedy titul Národného umelca, so smiechom odpovedala, že ak, tak 45 minút pred jej smrťou. Udivujúce bolo, že to takmer veštecky odhadla. Národnou umelkyňou ju menovali 1.4.1991 – deň pred smrťou. Narodila sa v Taškente. Ako chlapčisko liezla po stromoch, na ktorých čítala svoje obľúbené knihy. Učila sa dobre, aby jej rodičia mali radosť po sklamaniach z jej sestry a brata. Neskôr jej otca prevelili do Moskvy, kde začala navštevovať gymnázium. Keď začala 1. svetová vojna, študenti sa na protest proti nepriateľovi prestali učiť Nemecký jazyk. Nemala rada ručné práce. Kým jej spolužiačky vyšívali, ona im čítala verše. Debutovala v prvom sovietskom zvukovom filme N. Ekka „Cesta do života“ (Puťovka v žizň 1931). Zaujala vo filmoch „Láska a nenávisť“ (Ljubov i nenavisť 1935), „Jej veľký deň“ (Svetlyj puť 1940), či „Starý dom (1941). V r. 1939 napísala scenár k filmu „Malá tuláčka“ (Podkidyš 1939), v ktorom súčasne stvárnila hlavnú postavu. V čase Veľkej vlasteneckej vojny vystupovala so svojou divadelnou školou pred krasnoarmejcami pri Caricyne. Učila sa od starších kolegov, ktorí odovzdávali svoje skúsenosti mladším kolegom. Neskôr otca prevelili do Odesy a potom ešte ďalej, ale Rina s mamou zostali v Odese, pretože otec už mal inú ženu. Vznikla tu veľká skupina ochotníkov, ktorí nacvičovali hry, šili kostýmy, tancovali i spievali. Začala vystupovať ako speváčka v kabaretnom divadle s nezvyčajným menom NERYDAJ. Po čase ju pozvali do Moskvy do novovzniknutého Divadla satiry. Pri jednom z vystúpení sa nedostavil klavirista. Pre speváčku je to problém. Spievať bez neho nemalo zmysel. Vyšla na scénu a miesto spevu predniesla neuveriteľným detským hláskom báseň. Tak sa v r. 1929 zrodil nový žáner „rinazelenaja“. Sama deti nemala a zrazu jej začali chodiť listy detí zo všetkých strán. Prihovárala sa k nim. Vedela nájsť spoločný tón, rozprávala sa s nimi tak vážne ako s dospelými. S textami pre deti jej pomáhali Agnia Barto, Sergej Michalkov, Samuil Maršak. A. Barto napísala pre ňu scenár výborného filmu „Podkidyš“. Hrala tu spolu s Ranevskou, s ktorou sa spriatelili. V tom období si našla tiež lásku na celý život. Bola už síce raz vydatá, ale prvé manželstvo dlho nevydržalo. Jej mužom na celý život sa stal architekt Topuridze. Bol značne zaneprázdnený človek, ale ona bola na tom rovnako hosťovala všade, kde ju pozvali. Dokonca aj geológom blízko severného pólu. Všetko si poctivo zaznačovala do svojho denníka. Keď začala vojna, prosila, aby ju zaradili do frontovej koncertnej brigády. Poslali ju. Oveľa neskôr často spomínala, ako pri náletoch počas presunov zoskakovali z korby nákladiakov a skrývali sa kde sa len dalo. Po vojne hrala vo filmoch ako „Búrka v opere“ (Glinka 1947), „Veselé hviezdy“ (Vesiolyje zviozdy 1954)), „Čeriomuški“ (1963), „Farebné sny“ (Cvetnyje sny 1964), „V mestečku S“ (V gorode S 1966), „Pozor, korytnačka“ (Vnimanije, čerepacha 1970) a v ďalších.