Vera Mareckaja

Ruská herečka, Národná umelkyňa za r. 1949, nositeľka mnohých ocenení. Ako dieťa milovala cirkus. Jej otec mal zelovoc v cirkuse u Nikitinových. Matka ju so sestrou často vodila do divadla a do cirkusu. Najhorším trestom pre ňu v detstve bol zákaz ísť do cirkusu. Pôvodne zamýšľala nad poslaním filozofa, no nakoniec sa rozhodla pre herectvo. Absolvovala školu pri Divadle J. Vachtangova a začala hrať v štúdiu pod vedením rež. J. Vachtangova a Jurija Zavadského, neskôr jej prvého manžela. Zamilovala sa do neho v čase študovania hry „Turandot“, v ktorej si spoločne zahrali. Spolu bývali v divadle, Vieročka po večeroch šila kostýmy na ďalšie predstavenia. Vzťah, z ktorého pochádzal ich syn, vydržal len niekoľko rokov. Zavadskému sa páčili aj iné mladé herečky. Zostali však priateľmi. V r. 1936 – 40 hrala herecká skupina divadla v Rostove na Done a od r. 1940 hrala v divadle Mossovietu. Vo filme hrá od r. 1925. Debutovala v snímke J. Protazonova „Krajčír z Toržka“. Prvé veľké úlohy hrala už v čase nemej éry filmu – „Živá mŕtvola“, „Dom na Trubnej ulici“, väčší úspech však mali najmä jej postavy vo zvukových filmoch „Členka vlády“ (1939), „Ona bráni vlasť“ (1943), „Dedinská učiteľka“ (1947). V jej predvojnovom živote sa striedali 2 línie – v tej prvej zneli fanfáry na oslavu úspechov herečky, v tej druhej to bola osobná dráma. Jej bratia Dmitrij a Grigorij boli novinármi. Za uverejnenie niekoľkých článkov uväznili najskôr mladšieho Dmitrija a neskôr i Grigorija. Na 2. deň po začatí vojny dostala správu, že jej sestra Táňa je nezvestná. Začala pátrať a zistila, že bola poslaná do vyhnanstva tam, kde už boli aj obaja bratia. Ťažký osud jej pomáhal znášať priateľ Grigorij Troickij. No i ten po krátkom čase odišiel ako dobrovoľník na front. V čase natáčania „Ona bráni vlasť“ sa dozvedela o jeho hrdinskej smrti. Viac o vydaji nerozmýšľala. Hoci sa hovorilo o jej romániku s Rostislavom Pljattom. Ten však bol ženatý a Marecká nemala v úmysle rozbiť mu rodinu. V 50-tych rokoch sa prestala objavovať vo filme. Viac sa venovala divadlu Mossovietu. Počas hosťovačiek v Paríži mala Vé-Pé ako ju prezývali k dispozícii šatňu Sarah Bernardt. Až časom potom znovu hrala vo filmoch „Poľuško-pole“ (1957), „Medzi dobrými ľuďmi“ (1962), „Ľahký život“ (1964) a „Nočný zvonec“ (1968). Kvôli chorobe nemohla prijať ponúknutú postavu v „Červenej kaline“, ktorú jej ponúkol Vasilij Šukšin. Počas pobytu v nemocnici jej diagnostikovali opuch mozgu. Podstúpila operáciu, chemoterapiu. Zavadskij pre ňu naštudoval ešte hru „Madame Savadge“. A Marecká ju hrala. Alternáciu jej postavy mala Orlova, keďže sa však nemohla dostať k vystúpeniu, pretože Zavadskij uprednostňoval Mareckú (vedel, že jej už neostáva veľa času), napísala Orlova sťažnosť ministrovi kultúry. Zavadskij radšej neriskoval a v čase keď Orlova hrala nasledovné predstavenie, podstúpila Marecká 2. operáciu. Prekonala ju a znovu sa vrátila na scénu. A potom zase do nemocnice. A tam sa onedlho dostala aj Ľubočka Orlova. Ležali na rôznych poschodiach tej istej nemocnice. Prvá zo života odišla Orlova. Marecká ju mohla ešte odprevadiť na pohrebe. Ešte niekoľko krát si zahrala v divadle. Každé predstavenie odohrala ako by malo byť posledné. V nemocnici ešte nahrávala do poslednej chvíle verše Puškina, Nekrasova a ďalších. Stihli ju ešte vyznamenať hviezdou Hrdinu práce. Nohy ju už neposlúchali ale prišla si prevziať ocenenie. 17. 8. 1978 sa zatiahla opona za jej tvorbou navždy.