Papírové hlavy

Ak niekto dnes skritizuje podobný dokument, je hneď bolševik, komunista a ja neviem čo ešte. Režimy sa možno menia, ale ľudia sú stále rovnakí. Sú lepší a horší. Sú takí čo vždy pomôžu a ukážu silu ľudskosti a sú takí, čo využívajú akúkoľvek dobu vo svoj prospech, alebo ešte horšie k zlému. Je mi jasné, že za socializmu to nebola idylka, ale komu veriť? Dejepisu a rôznym disidentom, či rozprávaniu bežných ľudí, ktorí to prežili a na tú dobu nespomínajú vyložene najhoršie. Na začiatku dievčina hovorí, že slobodní sme už preto, lebo nepociťujeme strach. Skutočne? Možno nie z tajných, či represií, ale zas dnes mnoho ľudí prežíva strach zo straty zamestnania, či zaplatí účty za kúrenie, elektrinu, bývanie, vodu, či uživí svoje malé deti, má strach z nekonečnej byrokracie. Začiatok tohto dokumentu začína tak, že sa predvádza zopár ostrých týpkov s papierovými hlavami. Niečo tak nevkusné len tak nevidieť a je to jeden z najhorších filmových zážitkov, s akými som mal tú česť. Neskutočne tendenčný a brutálne jednostranný dokument, pretkaný dobovými výjavmi a prekladá to politickými procesmi a brutalitou. Začína to vlastne vysporiadaním sa po vojne s Nemcami. Čo ale vlastne čakali? Po tom všetkom čo sa odohrávalo na východe. Pokračuje procesmi, Pražskou jarou a končí prevratom. Že policajná brutalita? No, keď to porovnáme ako zatočili s revolúciou v Číne na Námestí nebeského pokoja. Nakoniec tie výjavy v tom parku a čo nás čaká, no štipka vizionárstva tam aj bola, i keď zrejme nechceného. Nič nie je také čiernobiele, skôr rôzne odtiene šedej. Je pekné, keď sa autor snaží natočiť svojský dokument so svojim pohľadom, ale toto bola skutočne doslova propaganda. Možno sa raz dočkáme niečoho podobného o kapitalizme, imperializme či neoliberalizme