Petr Volf

Absolvoval kameru u Jána Šmoka na FAMU (1964), potom na katedre zostal ako asistent (do 1966). Využil príležitosť natáčať v SRN (1966 – 1968), aby sa v máji 1968 po prihovorení V. Borovičku stal kameramanom KF Praha, kde zotrval 24 rokov. Po reštitúcii majetku rodiny v Jičíne (1992) profesiu opustil a venuje sa jeho spravovaniu. V auguste 1968 natočil 3000 m filmového pásu z okupovaných pražských ulíc, z čoho útržky odvysielala mnichovská TV a zostatok sa rozptýlil po svete. Za 20 rokov normalizácie sa za kamerou venoval hlavne filmom o umení a histórii, vybral si ho S. Studený (Peter Brandl, 1969 – Baroko východných Čiech, 1970), J. Kořán (Verejné osvetlenie, 1978 - Štrba, 1980), P. Skála (Ľudové remeslá, Praplastiky), B. Šefranka (Z partitúr Václava Trojana 1978), občas točil aktuálne reportáže, prípadne výukové filmy o vede či športe. Zúčastnil sa zákaziek pre ČT na seriáloch Cesty pokroku, Hľadanie v prírode, Chémia, Naše rybnikárstvo. Najväčšie projekty tvorili sériu ČST o českých múzeách Pramene poznania (1987) a počinoch v umení Dielo a osudnosť (1971 – 1975). Na prvom spolupracoval s B. Šefrankov (Západočeská galéria v Plzni, Stredočeská galéria), Jaromírom Borkom (Alšova juhočeská galéria), J. Kořánem (Poľnohospodárske, lesnícke múzeum zámok Obora), J. Jahnom (Národopisné múzeum) alebo s P. Hoblom (Z pokladov Národnej galérie v Prahe) a druhý točil takmer výhradne s Z. Kopáčom (Majster Vyšebrodského cyklu, Majster Třeboňského oltára atď.). Mal i šťastie, keď bol odvolaný z výpravy do Peru (1971), na ktorej všetci účastníci zahynuli. Volf túžil točiť i vlastné autorské filmy a sporadicky sa mu to darilo v ČST, väčšinou hudobné a literárne dokumenty. Koncer (1972) zachytil naštudovanie Brahmsov klavírny koncert č.2 Richardom Kratzmannom pod vedením pedagógov AMU Josefa Pálenička a Františka Raucha, použil vtedy objavenú metódu natáčania na 16mm film a neskoršia transformácia na 35mm. Vďaka ľahkej a menej nápadnej technike slobodnejšie zachytil autentickú atmosféru skúšok. S oboma virtuózmi v zápetí rozpracoval tému v dielach Cyklus o reprodukčnom umení (Učí profesor Rauch, Učí profesor Páleníček, obidva 1971). Josefa Páleníčka ešte portrétoval do voľnej série O sebe a iných, kde potom natočil básnika V. Závadu a spisovateľa M. V. Kratochvila. Išlo o jednoduché filmy postavené na spomienkach a rozprávaní zobrazených, v prípade hudobníkov znázornené ich hrou. Napriek tomu ich sprevádzala nevôľa cenzúry, vrcholiacej posledným filmom pre ČST Pekne je vo Volyni (1976). Zámienkou k filmu boli voľby do národných výberov, ale vznikol úplne apolitický film o obyčajných ľuďoch v malom mestečku, ktorí si susedsky pomáhajú. V KF potom presadil vlastný film až na sklonku totality o adeptkách tanca, ktoré zastavilo zranenie (Byť tanečnicou, 1988). Až posledným filmom Žiť sa začína, keď kompresor spieva (1990) sa mu splnil sen vysloviť hold zberateľom techniky. Avšak už pred tým mu zlom v kariére priniesla účasť v pololegálnej polárnej výprave na Špicbergy s J. Štětinom a M. Maryškom (1985). Natočil u nás dovtedy nevídané filmy (Svalbard – Studené pobrežie, S Pergunom na Špicpergy, Ľudia a Špicpergy, Hattevikka), a navyše vznikla trojica, ktorá realizovala 25 filmov nie len z Arktídy, ale i vtedajšieho SSSR, hlavne zo Sibíru. Už prvá výprava ukázala zem Sovietoch v inom svetle, ako žiadal politický predpis (Jenisej od prameňa k oceánu, Keto znamená človek, obidva 1988), ďalšie výpravy potom už slobodný pohľad len potvrdili (séria Sibír – zem žiaľu, zem nádeje, 1991). Z oboma partnermi stál i u začiatku organizovania humanitárnej pomoci oblastiam postihnutým vojnami a pohromami (Zem pod Araratom, 1988 – Koridor života, Obetovaní národ, obidva 1992).