Katalin Karády

Katalin Karády bola maďarská speváčka a herečka. Narodila sa ako Kanczler Katalin, 8. februára 1910 v budapeštianskej robotníckej štvrti Kőbánya. Neskôr táto „Diva“ bola najväčšou hviezdou 40. rokov. Prirovnávali ju k Marlen Dietrich, Grete Garbo či k Jane Russell. Doma bolo sedem detí, ktoré vyrastali v nesmiernej chudobe. Ich otec Kanczler Ferenc bol obuvník a despota, ktorý ich často bil remeňom. V rámci jednej charitatívnej akcii na pomoc chudobným sa Katalin podarilo dostať do Holandska a Švajčiarska na výchovu. Keď sa vrátila domov, začala sa učiť na dievčenskej obchodnej škole (Kereskedelmi Leányiskola). V zahraničí získanými jazykovými schopnosťami, spôsobom obliekania a zmyslom pre poriadok a čistotu čoskoro vytŕčala z radov rovestníčiek. V roku 1930 sa po smrti otca vydala za daňového úradníka Rezső Varghu, ktorý bol o 30 rokov starší. Po niekoľkých mesiacoch na návrh Varghu sa rozviedli. V roku 1936 začala študovať herectvo u Ernő Tarnaya a neskôr u Artúra Bárdosa. Mladú krásku objavil novinár a majiteľ listu Zoltán Egyed v jednom budínskom zábavnom podniku. Dal jej umelecké meno Karády a predstavil ju známemu režisérovi Kálmánovi Csató a jeho manželke bývalej herečke Ilone Aczél. V jej škole sa naučila za 3 roky základy herectva a spevu, ako aj spoločenské vystupovanie a správanie. Prvé vystúpenie mala v divadle Daniela Joóba v hre Somerset Maughama – Az asszony és ördög (Žena a diabol). V rokoch 1939 – 1941 vystupovala v rôznych úlohách v divadlách Pesti Színház a Vígszinház. Po jej prvom filme Halálos Tavasz sa stala (1939) sa stala sexsymbolom. Jej manažér Egyed Zoltán z nej vyrobil hviezdu hollywoodskeho typu. Počas nasledujúcich deviatich rokov natočila 20. filmov. Jej oblečenie, spôsoby a prejav napodobňovali tisícky mladých žien. Jej súkromný život bol zahalený tajomstvom a opradený legendami. Mala kontakty na najvyšších miestach, vrátane regenta Horthyho. Bola zasnúbená s náčelníkom rozviedky generálom Istvánom Ujszászym, ktorý jej kúpil vilu v Budíne (do 90. rokov bola bydliskom ministerských predsedov). Po obsadení Maďarska nemeckou armádou, postupne ju vytláčali z kultúrneho života, zakázali jej piesne a film Machita stiahli z distribúcie. 18. apríla 1944 ju zatklo Gestapo a obvinili zo špionáže v prospech Spojencov. Tri mesiace ju týrali a vypočúvali. Pred istou smrťou ju vyslobodili priatelia generálmajora Ujszászyho. Silu jej dodávala iba túžba stretnúť sa so snúbencom. Po prepustení zachránila kopu židovských detí pred popravou na brehu Dunaja vykúpením za svoje šperky a zlato. Niektorých skrývala vo svojom dome až do konca vojny. V lete 1945 dostala správu z Moskvy že generál Ujszászy bol zavraždený. Z toho sa zrútila a bola v nemocnici 9 mesiacov pripútaná na lôžko. Po vojne sa stala zase nežiadúcou. V rokoch 1945 až 1948 ešte hrala v operetnom divadle (Operettszínház) hlavné úlohy - Sybill (1945), Fekete liliom (1946), Vera és családja (1947), Bál a Savoyban (1948), no nový komunistický filmový priemysel s ňou už nepočítal. Zahrala ešte dve malé úlohy vo filmoch Betlehemi királyok (1947) a Forró mezők (1948), ale to už bol koniec jej kariéry. V komunizme už nebolo miesta pre ospevovanú hviezdu minulého režimu. V roku 1949 oficiálne zakázali jej filmy a vystupovanie v Budapešti. Skúsila ešte s vystupovaním v kultúrnych domoch na vidieku, ale opité a pískajúce primitívne hľadisko ju navždy odradilo. V roku 1951 navždy opustila Maďarsko. Najprv bola v Salzburgu, potom vo Švajčiarsku a v Bruseli. V roku 1953 sa presťahovala do Sao Paulo v Brazílii, kde začala podnikať s módnym oblečením. V roku 1968 dostala americké vízum a presťahovala sa do New Yorku, kde si otvorila salón s klobúkmi. V USA prijala niekoľko menších úloh a vydali aj niekoľko jej platní. Žila utiahnuto a odmietala všetky ponuky na reportáže ktoré sa začali hrnúť po zmene režimu v jej domovine. Jej meno zostalo neznáme pre jednu celú generáciu v Maďarsku. Keď ju pozvali do Maďarska z príležitosti jej 70. narodenín, poslala miesto seba jeden klobúk. Zomrela 8. februára 1990 v New Yorku. Jej telo vystavili 19. februára v Bazilike Sv. Štefana v Budapešti. V roku 2004 ju posmrtne vyznamenala Izraelská vláda a spoločnosť Jad Vasem cenou „Pravda národov“ za jej humanitárnu činnosť počas vojny. V roku 2001 natočil režisér Péter Bacsó autobiografický film o Karády Katalin pod názvom Hamvadó cigarettavég (Tlejúca cigareta). Autor:Š.Rencz