Erich von Manstein

Erich von Manstein, rodným menom Erich von Lewinski, bol nemecký poľný maršal druhej svetovej vojny považovaný za jedného z najlepších stratégov svojej doby. Sovietsky maršal Georgij Konstantinovič Žukov sa o ňom údajne vyjadril že: „...chvála Bohu že Nemci majú len jedného Mansteina“. Narodil sa ako desiate dieťa v šľachtickej rodine Pruského generála Eduarda von Lewinski v Berlíne, no čoskoro po narodení ho adoptovala bezdetná rodina generála Georga von Mansteina, ktorého manželka bola sestrou Erichovej matky. Mladý Erich neporušiac rodinnú tradíciu svojich predkov sa dal tiež na vojenskú dráhu. Navštevoval kadetskú školu v meste Plön a Groß-Lichterfelde. V roku 1907 bol povýšený do hodnosti poručíka. V októbri 1913 začal navštevovať vojenskú akadémiu. Počas prvej svetovej vojny bojoval striedavo na západnom aj východnom fronte, kde bol viackrát zranený. Po postrelení do kolena v roku 1915 pôsobil v štábnych funkciách už v hodnosti kapitána. Po vojne slúžil v pohraničnej stráži mesta Wrocaw a neskôr ako dôstojník Weimarského Reichswehru. Od roku 1927 slúžil v generálnom štábe, od roku 1935 bol poverený vedením operačného oddelenia generálneho štábu armády. 4. februára 1938 bol v hodnosti generálporučíka poverený vedením 18. pechotnej divízie Wehrmachtu. Pred začiatkom druhej svetovej vojny spolupracoval na pláne Fall Weiß, osobne bol údajne proti útoku na Poľsko, ktoré navrhoval ponechať ako bariéru pred útokom zo strany ZSSR. Bol aj spolutvorcom plánu Fall Gelb, nemeckého útoku na Francúzsko, ktorý úplne prepracoval oproti pôvodnému z prvej svetovej vojny. Jeho súčasťou mal byť aj Mansteinov armádny zbor. Po obsadení Francúzska ho povýšili na generála a udelili mu aj Rytiersky kríž. Počas invázie do ZSSR bol poverený velením viacero armád v rôznych častiach ZSSR. Obsadil pevnosť Sevastopoľ, bojoval pri Leningrade a Stalingrade. Manstein aj prikázal na vlastnú zodpovednosť ustúpiť Paulusovi zo Stalingradu, ale ten sa ho bál uskutočniť proti príkazu Hitlera, lebo by ho to asi stálo život. Keď Červená armáda obsadila posledné letisko v stalingradskom kotli, Manstein podporoval Paulusa v žiadosti o kapituláciu, čím by ušetril zbytočné obete, čo však Hitler zamietol. Výsledkom bola strata asi 800 000 až 850 000 vojakov Osi (400 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). Po tejto bitke už stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Vo februári 1943 bol poverený velením Skupiny armád Juh aby zastavil sovietsku ofenzívu. Rýchlo stiahol svoje jednotky k Rostovu na Done a následne prešiel do protiútoku 21. februára 1943 proti príliš roztiahnutému nepriateľovi. To znamenal koniec sovietskeho postupu od Stalingradu. Sovieti útokmi na krídla svojich vojsk utrpeli v bitke o Charkov porážku. Tento ťah je dodnes považovaný za jeden z vrcholov vojnovej stratégie. Mansteinovi sa podarilo stabilizovať front a následne prinútiť nepriateľa k ústupu. V bitke pri Kursku sa mu nepodarilo preniknúť cez sovietsku obranu a spojiť sa s jednotkami útočiacimi zo severu. Napriek tomu bol proti odvolaniu operácie a stiahnutí časti jeho síl na Sicíliu, pretože dúfal, že sa mu podarí dosiahnuť aspoň oslabenie nepriateľského vojska. Po tejto bitke pokračoval v obranných bojoch, ktoré jeho skupina armád videla v južnej časti frontu. Vojnu na východe však už považoval za stratenú. V dôsledku strategických chýb, ktorých sa dopustilo nemecké najvyššie velenie strácali postupne dobité územia a postupovali na západ. Manstein stále častejšie ostro kritizoval jeho nepremyslené zásahy do vedenia vojnových operácií a hlavne chýbajúcu stratégiu. Najmä snaha držať pozície za každú cenu do posledných síl výrazne vyčerpávala vojská. V januári 1944 bol po bojoch v oblasti Žitomiru nútený ustupovať ďalej na západ. Po bojoch pri Korsuni viedol v ťažkých podmienkach obranné boje pred početnejším a materiálne lepšie vybaveným nepriateľom až do 30. marca, kedy bol pozvaný do Obersalzbergu. Tam mu Hitler udelil meče k Rytierskemu krížu a oznámil mu, že ho zbavuje velenia jeho armád. Podľa Mansteinovych pamätí sa tak Hitler rozhodol na naliehanie Himmlera, Göringa a Keitela. V máji 1945 sa vzdal britským vojskám maršala Montgomeryho. Po vojne bol na nátlak Sovietov súdený v Hamburgu. V roku 1949 bol odsúdený na 18 rokov, za používanie sovietskych vojnových zajatcov na čistenie mínových polí, (Sovieti nepodpísali Ženevskú konvenciu o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami), deportácie civilného obyvateľstva ako aj za to že vo viacerých prípadoch nezasiahol proti zločinom páchaných na civilnom obyvateľstve. Rozsudok neskôr znížili, ale po štyroch rokoch bol zo zdravotných dôvodov prepustený. Svedčil aj na Norimberskom súde. V roku 1956 ho požiadala západonemecká vláda, aby pomáhal pri formovaní novej nemeckej armády (Bundeswehr) a jej začleňovaní do NATO. Zomrel v Bavorsku v meste Irschenhausen 10. júna 1973.